Princezná Sofia, alebo pokus o poviedku na pokračko- 10. diel

-Je vám niečo princezná?- spýtala sa Amélia, keď poobede prišla za mnou.
-Princ Eduardo odchádza a všetci očakávajú, že sa prídete rozlúčiť,-
-Nie je mi dobre,- ležala som v posteli a oči som mala červené od plaču.
-Uhm, tak vás ospravedlním,- povedala súcitne.
-Ďakujem Amélia,- poďakovala som a ona odišla.

-Princezná. Vstávajte. Už je večera,- skláňala sa nado mnou opäť Amélia.
-Čo? Čo sa deje?- bolela ma hlava.
-Zaspali ste,-
-Oh. Aha. Dobre. Ja...- snažila som sa postaviť.
-Au!- zatočila sa mi hlava a odpadla som naspäť do postele.
-Zavolám lekára,- povedala ustarostene Amélia.
-Nie, netreba. Stačí mi, keď mi donesieš niečo na pitie a večeru,- ubezpečovala som ju.
-No ako myslíte,- povedala s pochybnosťami a uklonila sa.

... O pár týždňov neskôr ...

-Máte návštevu princezná,- prišla mi oznámiť Amélia.
-Nikoho nechcem vidieť,-
-Ani mňa?- ozval sa známy hlas.
"Barnaby? To nie je možné." Obzrela som sa. "Je to to on!"
-Barnaby!- vykríkla som a rozbehla som sa k nemu.
No potom som sa zháčila a podala som mu ruku aby ju pobozkal.
Chytil ju a priložil k nej svoje ústa.
-Tak vás nechám o samote,- povedala Amélia a žmurkla na mňa.

-Rád vás opäť vidím,- uklonil sa Barnaby.
Dvere sa zatvorili a Barnaby ma ešte stále držal za ruku.
-Tak...- začala som, no Barnaby si ma pritiahol k sebe a perami sa prisal k mojim. Tak vášnivo ma ešte nikto nepobozkal.
Zrazu sme začuli kroky. Pery sme nevoľky odlepili od seba, ale ostali sme v objatí.
-Teraz tam nemôžete. Princezná spí,- počuli sme Améliin hlas cez dvere.
-Do kelu,- zaklial niekto. Ten hlas patril...
-Eduardo?- zhrozene som zašepkala a Barnaby ma silnejšie objal.
-Ľutujem,- povedala Amélia.
-Nevadí. Prídem zajtra- počuli sme tlmené kroky, ktorých zvuk slabol.
-To bolo o vlások,- povedal Barnaby.
-Vďaka Bohu za Améliu,- vzdychla som si.
-Vďaka Bohu za teba,- zašepkal Barnaby.
-Prepáč mi, vtedy som bol strašne naštvatý,-
-Nie, prepáč mi ty. Veľmi ma to mrzí,- priznala som.
-Že si ani nevychádzala z komnaty?- podpichol ma.
-Ty! Kto ti to... Amélia,- hnevala som sa.
-Milujem ťa, keď si naštvatá,- zasmial sa.
-Vtedy, keď si do mňa vrazila, som mal takú chuť pobozkať ťa,-
-Tak nerečni,- pritiahla som si ho k sebe.
-Sofia? Ľúbim ťa,-
-Aj ja teba, Barnaby,-

-Pripravená?-
-Áno,-
-Nechceš si to rozmyslieť? Ešte stále môžeš...-
-Nie! Poďme na to,- znelo nahnevane.
-Milujem ťa, keď si naštvatá,-
-Kde som to už počula?- zasmiala som sa.
-Neviem. Tak ideme na to?-
-Áno!-


To be continued

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu