Mala som na sebe jednoduché biele šaty a rozpustené vlasy, ktoré mi dopadali na obnažené plecia.
-Si nádherná,- zašepkal mi po ceste do ucha.
-Ani ty nevyzeráš najhoršie, - uškrnula som sa.
-Stretli sme sa tu v tento deň sviatočný, aby sme spojili túto ženu a tohto muža v zväzok manželský,-
Nič som nedokázala vnímať. Len to, že stojím vedľa Barnabyho a o chvíľu sa stanem jeho právoplatnou manželkou.
-Áno, beriem,- povedal a pozeral sa mi do očí. Tie jeho oči. Tak nádherne zelené.
-Áno, beriem,- povedala som.
-Vyhlasujem vás teda za muža a ženu. Čo Boh spojil nech človek nerozdeľuje. Môžete pobozkať nevestu,- povedal nám kňaz.
A žili sme spolu šťastne až do konca života... Nie niežili.
Teda žili, ale iba dovtedy kým sa to nedozvedel Eduardo. Nedokázal sa zmieriť s tým, že ho porazil nejaký "anglický bastard".
Sedela som s Barnabym na lavičke a vychutnávala som si v jeho náručí krásny slnečný deň.
-Tu sú nám hrdličky,- ozvalo sa posmešne za nami.
-Eduardo,- povedala som zhnusene.
-Aj ja vás rád vidím, princezná,- uškrnul sa.
-No, my vás nie,- povedal Barnaby a chytil ma za ruku.
-Tebe nikto nič nevravel...ty anglický bastard!-
-Barnaby! Nie!- snažila som sa ho chytiť za rameno, ale už bol na nohách zoči-voči tomu podlému chlapovi.
-To odvoláš!-
-Nič nejdem odvolávať! A hlavne nie to, čo je pravda!-
-Dajte nám pokoj dobre???- zvýšil hlas Barnaby.
-Lebo čo?-
-Lebo za seba nebudem ručiť,-
-No to by som chcel vidieť!-
-Sofia, odstúp,- povedal Barnaby a tasil meč.
-Ohohó, takže súboj?-
-Barnaby prosím ťa nie!- prosíkala som ho, no darmo.
V zádradnom parku sa strhol zúrivý boj o česť a lásku, vedený túžbou po pomste. Lenže nestačilo len túžiť. Bolo treba bojovať za niečo. V Eduardovom prípade to bola láska len sotva.
Krv mi tuhla v žilách keď sa ozývalo rinčanie mečov a videla som prudké výpady prevažne Eduarda.
Barnaby čím ďalej tým viac ustupoval, nechtiac zakopol o kameň, spadol a bol vydaný na milosť a nemilosť Eduardovmu meču.
-Tak, tu ťa mám, stačí jeden pohyb a je po tebe,- uškrnul sa Eduardo.
-Nechajte ho, prosím vás!- prosila som so slzami v očiach.
-Prosím vás! Ja som omnoho lepšia spoločnosť ako on! Čo vám môže už len on ponúknuť??- pohŕdavo sa na mňa pozrel.
V tej chvíli sa ozval strašný rev. Na Eduardovej tvári sa zračilo prekvapenie, bolesť, sklamanie a vedomie toho, že PREHRAL.
°°°THE END°°°
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
3
co si poplietla? nakoniec ze eduarda chytila tza ruku? malo byt ze barnabyho? ved neva daj editovat clanok a oprav
5
jeh zboznujem ta
ako niezeby aj tamto predosle bolo dobre ale z tamtoho minuleho sa mi chcelo plakat a pritomto si mi vyludila velky usmev
ako niezeby aj tamto predosle bolo dobre ale z tamtoho minuleho sa mi chcelo plakat a pritomto si mi vyludila velky usmev
7
supéér to je, ja som na to už úplne zabudla na túto tvoju poviedku, ked si tak dlho nič nepridala len tak dalej
8
jaj tak len tak dalej už nebude som si teraz všimla to THE END
ale mohla by si to rozviť ešte musia mať dáke deti néé?
ale mohla by si to rozviť ešte musia mať dáke deti néé?
Napíš svoj komentár
a preco eduarda chytila za ruku? boze prosim nezabujaj ich
a hmm co vlastne na svadbu ich rodicia? inac koniec trochu ako od Shakespeara
nezabijaj ich prosim ale vlastne eduarda mozes