Ráno som sa zobudila ešte za tmy. Oblieval ma studený pot. Snívalo sa mi, čo by sa stalo, keby Amélia neprišla. Stále som musela myslieť na ten incident medzi Barnabym a Chambertinom. Keďže sa mi už nedalo spať, posadila som sa na posteli a zhlbka som sa nadýchla.
"Ktovie čo ma dnes čaká," viedla som vnútorný monológ,
"som zvedavá, či to Chambertin povedal otcovi. A ak hej, tak je po mne." vzdychla som si a zdvihla som sa. Pomaly som sa obliekla.

O ôsmej vošla do izby Amélia, ktorá ma každé ráno chodievala budiť, a ostala stáť vo dverách.
-Vy ste už hore?- prekvapene sa spýtala.
-Áno, nedalo sa mi už spať,-odpovedala som. -Čo ma dnes čaká?-
-Nemám pre vás dobré správy,- začala Amélia.
-Stalo sa niečo Barnabymu?-zľakla som sa a postavila som sa, pretože som sedela pri okne na stoličke.
-Nie, to nie, ale má to niečo s tým spoločné. Dnes vám Chambertin dohodol stretnutie ohľadom zásnub so španielskym princom,- vyklopila rýchlo,-ešte včera poslal list s rýchlym poslom.-
-Čo?- opäť som si sadla. -To nemyslíš vážne.-
-Bohužiaľ áno. Dnes ráno som sa to dozvedela.-
-Bože, on mi to robí naschvál. Ja ho nenáviidím!- vybuchla som.
-Nedá sa to zrušiť?- spýtala som sa s nádejou,- Povedz im, že som chorá alebo niečo také.-
-Bohužiaľ nedá. Už poslal pozvánku. Ale povedal, že je to v rámci dobra kráľovstva.-
-Ach! Vždy som obeť ja! Prekliati chlapi,- zakliala som.
-Nebojte sa, to zvládnete drahá moja,- povzbudila ma Amélia.

Poobede sa dostavil teda španielsky princ Eduardo.
Bol to urastený 18 ročný chalan s hnedými polodlhými kučeravými vlasmi a čokoládovo-hnedými očami. Pozerala som sa naňho strašne dlho, ale nemohla som nájsť jedinú chybičku. Mal na sebe strieborno-čierny odev, pod ktorým bolo určite bezchybné božské telo. To sa mi nezdalo. Chambertin by mi ho len tak nepodstrčil na miesto manžela. Čakala som nejakého tučného,nafúkaného a rozmaznaného chlapca, ale ešte aj keď sa so mnou rozprával bol užasný. Vyjadroval sa inteligentne.

Bol taktný, zdvorilý, poznal etiketu a dokonca bol aj vtipný. No dá sa takému mužovi odolať? Ja som nemohla, pobláznil mi hlavu. No stále som mala čudný pocit.
Prechádzali sme sa ruka v ruke po záhradnom parku. Áno ruka v ruke. Ani som nevedela ako strašne rýchlo utiekol deň a musela som sa s ním rozlúčiť. Musela som sa chystať na večerný ples.

V ten večer som si dala mimoriadne záležať na svojom výzore. Navliekla som sa do zelených zamatových šiat s hlbokým výstrihom. Dokonale tak mohol vyniknúť môj náhrdelník, ktorý som dostala ako dar od otca k 16-tinám. Do vlasov som si dala diadém a Pierre mi spravil nádherný účes.


To be continued

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
chiflada  31. 12. 2007 01:31
heeej, ja chcem (alebo aby som bola slusna tak prosim si) dalej, a chcem Barnabyho ten je mi sympaticky dokonalych nmam rada
Napíš svoj komentár