-Teda dcérenka, dnes vyzeráš úchvatne,- zajasala maman.
-Ďakujem,- usmiala som sa.
-Počul som, že si si dnes dobre rozumela s princom Eduardom,- zapojil sa do debaty otec.
-Áno, dobre som vám radil vaša výsosť. Hneď som si myslel, že si padnú do oka. Stačí už len podpísať zmluvu a svadba sa môže konať,- zjavil sa za nami Chambertin.
-Áno, ale...- začala som, no Chambertin mi skočil do reči.
-Vidíte vaša výsosť. Stačí to už len podpísať a ...- povedal.
-Dobrý večer,. do deja zasiahla štvrtá osoba. Eduardo.
-Á, dobrý večer, princ. Práve sme o vás hovorili,- povedal otec.
-Dúfam, že v dobrom,- usmial sa Eduardo.
-Len v tom najlepšom,- povedala zas maman.
-Čo by ste si priali?-
-Prišiel som požiadať vašu dcéru o tanec,- odpovedal Eduardo a pozrel sa na mňa.
-A my, že o ruku,- zažartoval otec.
-No... možno aj to bude, časom,- vynašiel sa Eduardo, lebo otec ho dostal do pomykova.
-Zatiaľ mi postačí tanec, ak dovolíte,- podal mi ruku.
Nebola som proti. Tak som sa za jeho sprievodu nechala doviesť do stredu parketu. Boli sme najkrajší pár v miestnosti.
Tancovalo sa mi s ním úžasne. Ako keby sme sa vznášali v oblakoch.
-Čo by ste povedali tomu, keby som vás teda požiadal o ruku?- opýtal sa zrazu Eduardo.
-Ja... neviem,- povedala som po chvíli, lebo som sa najprv musela spamätať z prvotného šoku.
-Nie je to nejako rýchlo?-
-Zdá sa ti to prirýchle?- pozrel sa mi do očí. Mal ich tak nádherne hnedé, až sa mi zakrútla hlava.
-No pravdupovediac áno, sotva sa poznáme,- začala som, ale Eduardo mi priložil prst na ústa.
-Sotva sa poznáme. Poznáme sa len chvíľu, ale tá chvíľa pre mňa znamenala a stále znamená veľa. Niečo sa vo mne zmenilo. Vzbudila si vo mne cit, ktorý som ešte nikdy nezažil. Cit k žene,-
-Eduardo,- zhíkla som.
-Áno, je to tak. Ty to necítiš tak isto?- spýtal sa ma zrazu.
-Čo? No...- nevedela som sa vykoktať.
-Ospravedlň ma, prosím,- rozbehla som sa von. A Eduardo za mnou. V sále to spôsobilo mierny rozruch.
-Môžem?- opýtal sa a keď som prikývla prisadol si ku mne na lavičku.
-Prepáč,- povedal potichu.
-Nič sa nestalo,- odpovedala som mu.
-Nechcel som ťa vystrašiť. Ale je to tak proste. Ja ťa ľúbim,-
-Nie, to nie. Nevieš čo hovoríš,- povedala som mu.
-Ale áno,. Daj mi prosím šancu dokázať ti to. Prosím,- chytil ma za bradu a perami sa priblížil k mojim.
"Ó, nie. Nie, nie, nie!" Naše pery sa spojili, no nebolo to také ako s Barnabym... "Ježiš, Barnaby!" zrazu som si spomenula na osobu, ktorú som ľúbila... "a stále ľúbim! Teraz už chápem, prečo som mala stále zmiešané pocity! Barnaby je ten, koho ľúbim! Tak prečo sa tu bozkávam s Eduardom?"
Zrazu ma niečo vytrhlo z myšlienok. Eduardo sa odomňa odtrhol.
Pozrela som sa, že čo sa deje. Niekto stál pri nás.
-Barnaby?- ostala som v šoku.
To be continued
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
chiflada
26. 1.januára 2008 20:23
dalej, dalej, dalej! suop sup
Napíš svoj komentár