-Kde sme to prestali?- spýtal sa Eduardo a chystal sa ma znovu bozkávať.
-Nie, to nie,- zastavila som ho priložením ruky na jeho ústa.
-Na dnes stačilo. Teraz ak ma ospravedlníš,- zodvihla som sa a utekala som za Barnabym.
-Barnaby, počkaj!- pomaly som ho dobiehala, ale v dlhých šatách a v topánkach na vysokom podpätku sa mi bežalo zle.
-Prosíííím! Aúúúú,- podvrtol sa mi členok a ja som spadla.
-Sofia!- Barnaby bol v tom okamihu pri mne a jeho hlas znel ustarostene.
-Bolí vás niečo?-
-Členok, auu,- chytila som sa za nohu.
-Kde vás to bolí?- spýtal sa a vyhrnul mi sukňu.
-Tu,- ukázala som mu boľavé miesto prstom a pritom som sa naňho pozrela. Naše pohľady sa stretli, no Barnabyho pohľad pôsobil smutne, či skôr sklamane.
-Budem vás musieť zaniesť dnu,- povedal a zobral si ma na ruky.
-Barnaby , ja...- viac si nepamätám, lebo som zamdlela.
Otvorila som oči a uvidela som bordový baldachýn. Bola som vo svojej posteli a vedľa mňa stála ustarostená Amélia. Niekto ma držal za ruku. Eduardo.
-Čo sa stalo?- pozrela som sa na nich.
-Podvrtla si si... Hmm... Ste si členok drahá,- povedal Eduardo.
-Au, ešte stále ma to hrozne bolí,- zjojkla som a veľavýznamne som sa pozrela na Améliu.
-Budete si musieť oddýchnuť,- povedala mi, lebo pochopila čo sa deje. Chcela som s ňou byť osamote.
-Ak by ste boli taký láskavý,- otočila sa na Eduarda,- princezná si naozaj potrebuje oddýchnuť. A vy tiež nevyzeráte najlepšie. Mali by ste si ísť pospať,-
-Áno, áno, už idem,- prikývol,- ešte vás prídem navštíviť,- povedal na rozlúčku a pobozkal mi ruku.
-Ďakujem,- odvetila som.
-Tak čo vás trápi drahá moja?- spýtala sa Amélia, keď Eduardo za sebou zatvoril dvere.
-Bol tu Barnaby?- hneď som vyhŕkla.
-Nie, bohužiaľ. Iba vás doniesol a hneď zmizol. Viete bola tu menšia roztržka medzi ním a princom Eduardom,-
-Čo? A čo sa stalo?- zľakla som sa.
-Ale nič také. Trochu sa pohádali. A odvtedy sa tu sir Barnaby neukázal,- povedala Amélia.
-Aha, tak ďakujem,- bola som sklamaná a smutná, že Barnabymu na mne nezáleží.
"Sama si za to môžem. Nemala som sa bozkávať s Eduardom. Muselo ho to veľmi raniť. Veď sa skoro pobil s Chambertinom kvôli mne!"
Do očí mi vyhŕkli slzy.
-Ak ma ospravedlníte,- ozvala sa Amélia. Skoro som zabudla na to, že je tam.
-Och, jasné. Ďakujem ti,- povedala som jej a ona odišla.
V komnate som ostala sama, len so svojimi myšlienkami.
-Princezná!- zvolala Amélia, keď ma zbadala.
-Prečo neležíte?- rozbehla sa ku mne.
-Už ma to nudilo,- povedala som otrávene.
-Ale nesmiete chodiť... A bez dozoru ešte k tomu. Čo keby sa vám niečo stalo?-
-Ale nič sa mi nestane. Neboj sa Amélia,- ubezpečila som ju a vybrala som sa do záhrady. Teda, lepšie povedané, som tam doskackala.
Sadla som si a zatvorila Oči. Tvár som nastavila slniečku.
Zrazu mi niekto dal pusu na líce.
To be continued
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Kde beries inspiraciu??