-Čo tu robíte?-
-Vyšla som si na čerstvý vzduch. Lebo komnata ma už nudí,- povedala som mu.
-Musím vám niečo povedať,- pozrel sa mi do očí.
"Och, len dúfam, že nič podobné ako minule!"
-Dnes večer odchádzam naspäť, lebo krajina ma potrebuje. Ráno prišiel
posol, so súrnym listom, že v krajine sú vzbury,-
"Ďakujem ti Bože!" potešila som sa v duchu, no musela som zahrať, že ma to vôbec nepotešilo.
-To mi je ľúto. Ale krajina a kráľovstvo musia byť vždy na prvom mieste,- povedala som diplomaticky.
-Na prvom mieste ste momentálne vy,- nedal sa Eduardo.
-Prosím vás, nezačínajte s tým znovu,- pozrela som sa naňho pohŕdavým pohľadom.
-Ale ja musím. Pochopte ma,- nedal sa odbiť.
-Pochopte aj vy mňa! Je to pre mňa zložité...- povedala som.
-Prečo? Pre toho bastarda Fritzpatricka?- vyštekol.
Vzápätí som mu strelila zaucho.
-Ako sa opovažujete?- oborila som sa naňho.
-Barnaby nie je bastard! Opovážite sa to ešte raz povedať,-
-Tak čo potom? Je to obyčajný anglický bastard!- zahnala som sa, že mu dám ďalšiu facku, no on zachytil moju ruku.
-Nie nie, drahá princezná. A teraz ma ospravedlňte. Pekný deň vám prajem,- zodvihol sa a odchádzal.
-Surovec,- povedala som nahnevane.
Po obede som sa vydala naspäť do mojej komnaty. Skackala som pomaly na zdravej nohe. Keď tu zrazu spoza rohu niekto do mňa narazil.
Ocitla som sa v Barnabyho náručí.
-Ach, prepáčte mi,- povedal a zjavne bol prekvapený. Možno aj tým, že som opäť v jeho náručí.
-Nie, prepáčte mi vy,- odvetila som.
Cítila som to známe chvenie.
-Nič sa nestalo. S dovolením,- chystal sa ma Barnaby opustiť.
-Barnaby, počkaj,- chytila som ho za ruku.
-To, čo sa vtedy stalo... Chcem aby si vedel, že...- začala som, no Barnaby ma prerušil.
-To, čo sa vtedy stalo, je len a len vaša vec. Myslel som si, že cítite to, čo aj ja k vám. No bohužiaľ to tak nevyzerá. Asi ste na mňa rýchlo zabudli, alebo.... Alebo ste ma neľúbili,- povedal mrazivým tónom.
-Nie, to nie... Barnaby, prosím vypočuj ma...- naliehala som naňho a slzy sa mi rinuli z očí.
-Prosím vás. Veď je to absurdné. My dvaja? Vy ste princezná, možno aj zasnúbená, neviem, a ja som obyčajný poskok,- vybuchol Barnaby.
-Nie, to nie si. Mne na tebe naozaj záleží...- jachtala som.
-Vtedy to tak nevyzeralo. Bol som strašne naivný. Čo som však mohol čakať? Nič. Absolútne nič. Zbohom, Sofia,- povedal a nechal ma tam samú.
Zošuchla som sa popri stene a bezmocne som plakala.
-Barnaby, prečo? PREČO?-
To be continued
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja chcem dalsi diel