16/7/22

Sedeli sme na tej lavičke už nejakú chvíľu. Vytiahol si mobil, lebo si potreboval ešte niečo vybaviť a tak som len sedela, pozerala na teba, a premýšľala o nás dvoch. A hlavne, udržiavala som medzi nami tú bezpečnú vzdialenosť. Áno, proti korone to boli dva metre, proti tomu, aby sme sa opäť začali zbližovať, stačil aj jeden. Pretože pred pár týždňami sme si boli blízki. Teraz bolo už všetko inak. Zrazu medzi nami nebola žiadna chémia, iskrenie úplne zmizlo a ja som len premýšľala, čo sa mi na tebe vôbec páčilo. Čím dlhšie som sa na teba pozerala, tým viac si mi prišiel cudzí. Chceli sme si vyskúšať, či nám to bude fungovať, ak budeme iba kamaráti. Na moje prekvapenie som si uvedomila, že to funguje. Rozprával si mi o svojom svete a ja som ticho počúvala. Ticho, ale iba pre to, že som na väčšinu tvojich príbehov chcela povedať, že sa mi stalo to isté. Myslela som však na to, že toto by nás mohlo znovu zblížiť, a to som nechcela. Celý čas som si tak hrýzla do jazyka a ticho počúvala.

Sedeli sme tam dosť dlho na to, aby mi začalo byť zima a tak sme sa rozhodli, že odchádzame. Urobila som však chybu. Alebo ani nie chybu, robím to stále, celý život, skúšam to na všetkých kamošov, sledujem ich reakcie a je mi to tak prirodzené, že som sa v tejto situácii zabudla nad tým zamyslieť pred tým ako som to povedala. "Je mi zima, môžem sa pri tebe zohriať" mi doslova otvorilo dvere do pekla. Vrhol si sa na mňa v snahe zohriať ma a ja som tam len tak nehybne stála s vypúlenými očami, premýšľajúc, čo do čerta sa práve deje a čo mám teraz robiť. Keď som povedala, že stačí a ty si ma pustil, všimla som si, že predo mnou stojí úplne iný človek. Tvoj výraz tváre sa zmenil o 180°, zmenil sa ti hlas a začal si byť neprimerane kontaktný. Zrazu si sa na mňa až príliš usmieval a dotýkal sa ma, a ja som si uvedomovala aký je prúser, že neviem na rovinu povedať, že nechcem, aby si to robil. Myslela som si, že som práve vymyslela oveľa lepší plán, robila som to totiž všetkým kamošom, bolo mi to proste prirodzenejšie. Začala som si z teba robiť srandu, dosť nepríjemne komentovať tvoj vzhľad, postavu. Dúfala som, že ťa aspoň niečo z toho, čo poviem, urazí a prestaneš sa na mňa tak vešať. Na všetkých mojich urážkach si sa smial, a ja som bola viac a viac zúfalá. Iba pre to, že neviem hovoriť niektoré veci na rovinu. Alebo len toto som nevedela. Alebo som bola tak v šoku, že som to proste nedokázala. Alebo som naozaj nechcela. Dúfala som, že na to prídeš sám a ja nebudem musieť urobiť nič, ako vždy.

Dokráčali sme k malému opustenému domčeku a hoci som sa rozhodla, že ťa počkám vonku, kým ty si ho budeš prezerať, akýmsi zvláštnym spôsobom si ma donútil tam s tebou vojsť. Znova si sa na mňa vrhol a ja som znova nijako nereagovala. Vážne si si ani raz nevšimol, že nijako nereagujem? Keď si ma držal a pozerali sme sa na seba, spýtal si sa, čo by som chcela, aby si urobil. V hlave mi v tom momente začalo bežať asi 15000 rôznych scenárov toho, čo môžem povedať a ako si myslím, že na to zareaguješ, a nič z toho, čo som vymyslela, mi neprišlo nijako vhodné. Tak som len ticho čakala na zázrak. V tom ti zazvonil telefón a kým si si to vybavil, ušla som.

....

Nech sa stalo potom čokoľvek, už nikdy na tom nezáležalo. Napriek tomu, že si to bol ty, kto ako prvý vyslovil, že budeme IBA kamaráti, nikdy si to reálne neakceptoval, hoci ja som povedala, že to tak chcem tiež. A niekoľko ďalších mesiacov som to neustále dookola opakovala. 

Nikdy si ma naozaj nepočúval. 

 Denník

2 0 3 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu