Cítil som nádej, aj keď to bolo len obyčajné Tik tak …

Sedel som...
Hlboko v duši som veril, že nastane zlepšenie, že príde krajší zajtrajšok. Minúty života ubiehali, sťa voda v potôčiku. Cítil som okamihy na svojej koži. A hľa! Začul som zvuk. Obyčajné Tik tak. Nič viac. Ale mňa ten zvuk iritoval, pretože som netušil, odkiaľ prichádza. Bomba? Či len obyčajné hodiny, ktoré neúnavne odpočítavajú náš koniec. Najprv som bol lenivý vstať, sedelo sa mi dobre - len sedieť a nič nerobiť. Nerozmýšľať, necítiť, nedýchať... Ale už ma to nebavilo, chcel som niečo zmeniť. Sám neviem čo. Niečo, Hocičo. Vstal som, zobral som svoj osud do rúk, dal som sa do pátrania. Išiel som za zvukom, pri srdci som cítil teplo. To pozitívne teplo mi dávalo nádej. Kráčal som, zvuk ma viedol do Ktoviekam. Krok za krokom, pocit za pocitom, výdych – nádych, myšlienky lietali všade navôkol. A ja som len kráčal. Bosý. Cítil som, že som blízko, blížil som sa do nebeskej brány, ktorá mi dá Nádej. Teplo silnelo, chĺpky na mojej ruke zhoreli, no cítil som Dym Šťastia. Tik tak stále silnel. Oči som mal zavreté, nepotreboval som vidieť na to, aby som cítil. Bol som v tranze a vtedy to prišlo!
Nosom som narazil do niečoho tvrdého. Bola to stena. Stena sklamania. Teraz tu sedím, v beznádeji, s boľavým nosom. A stále počujem. Tik tak tik tak … bolí to …







Milý čitateľ, buď v strehu, robím si z Teba srandu …






Mám šancu uspieť v súťaži o najväčší gýč?



Ďakujem Inšpirátorke …

 Pseudoblog

8 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu