O hrnčeku, nálepke a lampe ... O mne

Pozerám sa na svoj hrnček a premýšľam. On sa totiž bez prestávky usmieva. Nebolia ho z toho ústa? Výnimočne ma ten úsmev znervózňuje, asi si kúpim aj jeden smutný a vždy si vyberiem podľa mojej nálady. Teraz by som si vybral toho smutného. Keby som bol hrnček, určite by som sa nedokázal nonstop usmievať. Nedokážem to ani ako človek ( či čo to vlastne som ), tobôž nie ako hrnček. Ten môj sa možno len pretvaruje, možno hlboko vo vnútri cíti pravý opak. Aspoň toto s ním mám spoločné...

Štvú ma nálepky. Prečo? Lebo sa lepia. Keby sa nelepili, tak by sa volali nelepky. Možno by s nelepkami nebol svet krajší, ale mňa by štvalo o jednu vec menej. A nemám rád ani škatuľky...

Som komplikovaný. Možno raz zorganizujem súťaž, kde budem hľadať človeka, čo ma rozlúšti. Ten človek potom vyhrá nejakú veľkú peňažnú výhru. Už len zohnať tie peniaze. A toho človeka …

Nechcel by som byť ani lampou. Stále len svietite a ľudia si to ani nevážia, berú to ako samozrejmosť. A keď prestanete svietiť, tak to je zrazu zlé, všetci na vás nadávajú. A pod vami je aj tak najväčšia tma. No kto sa v tom má vyznať? !

Ošúpajte ma, nakrájajte ma, zjedzte ma… len ma prosím toľko neduste.

Premýšľam nad tým, čím ešte nechcem byť. A už viem! Nechcem byť niekým, kto píše takéto články a pije zo smutného hrnčeka.

A ak si myslíš, že tento článok je nezmyselný, tak si na omyle. Je až príliš zmyselný ...


Idem si uvariť kávu.

 Pseudoblog

16 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu