A zrazu sme zbadali auto! To auto zastavilo presne pred našim posedom. Vystúpili z neho dvaja ľudia, podľa prízvuku ( i podľa ešpézetky – ako som neskôr zistil ) to boli Bratislavčania. My sme ich dobre nevideli, oni nás asi tiež nie, keďže medzi nami bolo pár stromov. Najprv sme si z toho nič nerobili, ale keď sme začuli zvuk nabíjania zbrane, tak sme spozorneli. Boli to poľovníci. Potom sme počuli, ako jeden z nich hovorí: „Vystrel dvakrát do toho posedu, aj tak tam nikto nie je! “ Ja som sa na to inštinktívne a hrdinsky postavil a povedal som úžasnú vec! Povedal som: „Dobrý deň“ . Akože nás idú zastreliť a ja ich ešte slušne pozdravím. Ale naozaj mi nič zmysluplnejšie v tej rýchlosti nenapadlo. Ešte dobre, že som nepovedal: „Dobrý deň, máte peknú pušku“. Ja si aj tak myslím, že o nás vedeli a len nás chceli vystrašiť, ale mne to teda vtipné neprišlo. Potom prešli vedľa nášho posedu, so širokým úsmevom sa nás jeden opýtal, čo tam hore fajčíme. Mal som chuť hodiť mu do hlavy bratrancove slnečné okuliare. Joj, ale som drsný! Potom sa stratili v lese, začuli sme pár výstrelov a po čase sme sa vybrali domov.
Poznámka: Toto nie je vtipný článok, dúfam že si nesmial/a, lebo si Ťa nájdem a hodím Ti slnečné okuliare do hlavy ! ! !
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
whatsername8
20. 9.sept. 2009 12:22
prepač ale na tom tvojom "dobry deň" sa proste nedalo nezasmiať
Napíš svoj komentár