- Ahoj miláčik, tak čo, nechceš mi porozprávať o tom peknom chlapcovi?
Povedala mama so záujmom v hlase.
- Ehm..no..ja..nemám náladu...prepáč.
Vyjachtala som automaticky zo seba. Čo by som teraz dala za to, aby som bola opäť normálny človek? Všetko. Utiekla som do izby. Mama za mnou niečo zakričala, no nepočúvala som ju. Dostala som zúfale nutkanie ujsť z domu. Ujsť od všetkých problémov a starostí. A čo mi v tom bráni? Schmatla som školskú tašku, nahádzala som do nej len tie najpotrebnejšie veci a nejaké peniaze. Vedela som, že by som sa mu viac nedokázala pozrieť do očí.
Zobrala som do ruky papier a začala som písať. Ruka sa mi triasla. Nakoniec som napísala:
Mami, prepáč mi, takto to bude lepšie.
Zvládnete to tu aj bezo mňa...
S láskou tvoja SAMANTHA.
Mama mi to neodpustí. Ak v najbližšej dobe umriem, tak nie s čitsým svedomím. Nemám na výber. Prepáč mami. Teraz musím porozmýšľať, ako sa dostanem von. Dverami to nepôjde. Určite by som v mame vzbudila podozrenie, keby si ma všimla. Zadný vchod? Môžem počítať s dvojičkami ktoré budú behať po celom dome. Jediná vhodná alternatíva je okno. OKNO. Ako sa mám dostať von z domu cez okno? Navyše mám izbu na poschodí. Nuž, nemám na výber. Oproti oknu je strom. Je to len pár metrov. A čo použiť lano? V podkroví hádam niečo nájdem.
- Fuj. Zašomrala som si, len čo som bola naspäť. Aspoň že mala moja výprava do podkrovia, nejaký ten úspech. Našla som tam síce staré a zaprášené lano, ale lepšie než nič, no nie? Uviazala som teda lano o rám okna a spustila som ho dole. Nebolo dosť dlhé. Zastalo pár metrov nad zemou.
Pevne som sa chytila lana, zavrela oči, a spustila som sa po ňom dole. Bolo staré, tvrdé a dosť ma potom štípali ruky. Aspoň, že som zvládla ten skok. Vyšla som na ulicu. V rukách som držala malú mapku mesta. Hádam mi pomôže, aj keď nemám v pláne dlho v ňom ostať.
- Strangetown.. Pomyslela som si... To bude môj cieľ.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
upirka113
10. 2.febuára 2010 20:18
waw supér
Napíš svoj komentár