Bola som pripravená, že uvidím nejakého medveďa alebo niečo podobné, no predo mnou stál vysoký zarastený muž. Podľa toho, čo mal na sebe som usúdila, že to bude nejaký lesný strážca alebo čosi podobné. Zmätene sa na mňa pozrel.
- Stalo sa ti niečo? Stratila si sa?
Povedal ochotne.
- Ehm.. no, nie... no vlastne... Neviete ktorým smerom je Strangetown?
Nezmohla som sa na nič iné.
- Strangetown? Tam som nebol ani nepamätám. Ale myslím, že si na dobrej ceste. Určite si sa nestratila?
- Uhm.. nie... ďakujem..
Rozutekala som sa pozdĺž potoka. Po asi dvojhodinovej ceste som uvidela značku, kde bolo veľkým písmom napísané STRAGETOWN.
- Som tu. Konečne.
Zašomrala som si. V batohu mi veľa jedla neostalo. Vlastne už len balíček syrových krekrov a jeden sendvič, čo som v škole nezjedla. Vo vrecku som nahrabala do kopy asi štyri eurá. Do tašky som si hodila peňaženku v ktorej bude asi 15 eúr. Zatiaľ nebudem umierať hladom. Zbehla som do potravín a kúpila som si nejaké jedlo. Môj nákup nebol veľmi pestrý, keďže musím šetriť. Kúpila som si ďalšie dva balíčky syrových krekrov a nejaké ovocie. Bola som naozaj vyčerpaná a hladná, no vzdávať to tak skoro nie je dobrý nápad. Vytiahla som dva dni starý sendvič a pomaly som ho zjedla. Krekry si nechám na horšie časy. Rozhodla som sa spoznať mesto. Našla som veľa pekných butikov. Za normálnych okolností by som len tak nestála pri výklade a necivela na tie prekvapivo lacné veci. No teraz potrebujem peniaze na jedlo.
Vytiahla som z tašky mobil. Ešte stále som mala zapnutý tichý režim takže som nepočula tých 22 neprijatých hovorov. Od mamy. Určite sa na mňa strašne hnevá. Prvý krát za tie dva dni som si uvedomila, že mi chýba. Aj dvojičky mi chýbajú. Mami odpusť mi. Rozhodla som sa pokračovať v ceste. No zrazu som predo mnou uvidela leták.
- NIE!
Zvolala som keď som si prečítala text. Ako sa to sem mohlo tak rýchlo dostať? Prečo?
Bola tam moja fotka asi s pred dvoch rokov.
Rýchlo som pochopila, že Strangetown už pre mňa nebude bezpečný.
- Nie, nie toto nie je pravda... Musím si kúpiť ešte nejaké jedlo a čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť. Utekala som smerom k potravinám a snažila som sa, aby ma ľudia nespoznali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
simoneq178
14. 2.febuára 2010 17:23
wow
Napíš svoj komentár