Mama bola fakt naštvaná, že som zabudla na dvojičky. Vraj jej volali do práce, že pre ne nik neprišiel. No ja som mala plnú hlavu iných vecí. Stále som myslela na tú osudnú noc. Skúšala som si vybaviť, čo presne sa stalo. Ľahla som si na postel, po chvíli zaspala. Snívalo sa mi o Davidovi. Ako inak, samozrejme. Tentoraz, sme boli obklopení hustou hmlou, v podstate okolo nás nič nebolo. Samozrejme som vedela, že spím. Zrazu sa ozval. Hlas mal presne taký istí ako dnes v parku a ako v mojich predošlých snoch.
- Zase sa vidíme.
Do čerta o čo tu ide?
- No áno. Povedz mi, kto si?
Vyjachtala som po chvíli zo seba.
- Predsa........
Zobudila som sa. Do kelu, dvojičky robili taký krik, že aj mŕtvy by sa prebral. V tomto mi idú fakt na nervy. Mať dvoch úplne rovnakých päťročných bratov, nie zrovna najlepšie.
- Collin, Nathan ! Buďte ticho.
Skríkla som na nich.

Ďalší deň v škole bol nudný ako vždy. Davida som nikde nevidela. A hlavne som si stále nevedela vysvetliť ten včerajší sen. No takých som mala už veľa, ale tento bol svojim spôsobom iný. Zreteľnejší? Jasnejší? Nemám na to správne slová. Na obede sedel sám, v rohu pri odpadkových košoch. Čudovala som sa, prečo si nenašiel kamarátov, počula som koľko chalanov by sa s ním chcelo kamarátiť. A tých dievčat, bolo dvakrát toľko. No musím uznať, že je naozaj pekný, teda v reáli ešte krajší. Pohľad stále upieral iba na mňa. Prečo?

Po škole som šla opäť do parku. A opäť tam sedel. Opäť sa díval na oblohu. Opäť som si myslela, že ma nevidí, no opak bol pravdou.
- Zase sa vidíme.
To čo má byť? Opakuje sa scéna z môjho sna? Alebo čo?
- Kto si?
Opýtala som sa automaticky.
- Moje meno je David Comely. A teraz mi povedz kto si ty? Prečo ťa stále vidím v snoch?
Pri posledných troch slovách som stuhla. Opäť som sa dostala do tranzu. Cítila som sa uväznená vo svojom tele. Nevnímala som, čo sa deje v okolo mňa. "prečo ťa stále vidím v sne?" táto veta mi behala po rozume teda poriadne dlho. Prebrala som sa asi po 15 minútach. David sa na mňa díval. Bol vystrašený. Bolo to na ňom vidieť.
- Povedal som niečo zlé?
Spýtal sa previnilo.
- Nie, teda... ja..ja.. neviem.
Pravdaže som vedela na čo sa pýtal.
- Takže odpovedi sa nedočkám, však?
Otočil sa chrbtom ku mne a zase hľadel do neznáma.
- Prečo sa tak často pozeráš na oblohu?
Spýtala som sa po chvíli.
- Ja neviem. Akoby... ma tam niečo ťahalo.. alebo niekto.
Opäť som bola v šoku. NIEKTO.
- Aj..aj tebe...sa...o mne sníva?
Spýtala som sa s bojazlivým podtónom v hlase.
- Počkaj ako to myslíš? Aj mne?... Ba.. nie.. čože?... ako je to možné?
Vytackal zo seba.
- Ja neviem. Nikdy sme sa nevideli.
V tom mi zazvonil mobil.
- To je mama. Musím to zdvihnúť.
- Samozrejme.
- Mami? Čo je? .... nie, nie... jasne že nie... dobre o chvíľu som doma. Papa
Schovala som si mobil do tašky.
- Musím už ísť. Maj sa.
Ani som nečakala na odpoveď, rozzutekala som sa domov.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tinuska569  5. 2. 2010 23:23
wuaaaaaaaaaaaaw... je to cim dalej tym zaujimavejsie
Napíš svoj komentár