Sedel pri okne a samozrejme, pozeral sa na oblohu. Ani si ma nevšimol. Teda aspoň myslím, keďže má nesmierne vyvinuté zmysly. Sadla som si na svoje miesto. Nepozdravila som sa mu. On naopak mne áno.
- Čau. Rád ťa zase vidím.
Povedal celkom milo a pritom sa na mňa ani nepozrel.
- Čau. Škoda, že ja nemôžem povedať to isté.
Takmer som na neho zhúkla.
- Ticho tam bude!
Povedal rozčúlený pán Peterson. Zadívala som sa do zeme. Nechcela som sa pozerať na tie prekvapené pohľady mojich spolužiakov.
- Ach do kelu.
Zamrmlala som a vzdychla som si.
- Stalo sa niečo?
Spýtal sa David.
- Nie nič, dnes som zaspala a v tom zhone som si polovicu vecí zabudla. Nič dôležité.
Bola som naštvaná. Na seba.
- Tu máš.
Podal mi ceruzku.
- Ďakujem.
Usmiala som sa na neho. Zjavne ho to potešilo. Dnešné učivo ma absolútne nezaujímalo. Začala som si do zošita čarbať. Kedže sa blížili moje narodeniny, veľkým, tučným a výrazným písmom som napísala dátum 4.4.1994
- Čo je za dátum?
Spýtal sa zmätený David. Nad niečím rozmýšľal.
- No to je dátum môjho narodenia.
Povedala som celkom veselo. Aj keď prekvapenia veľmi nemusím.
- Dátum tvojho narodenia? Tvojho? Teda.. Aj tvojho?
Koktal teraz už naozaj zmätený David.
- Aj môjho? Aj ty si sa narodil .....
Nebola som schopná dokončiť vetu. Zhrňme si fakty. David sa narodil v ten istý deň aj rok ako aj ja. Davidovi sa sníva o mne a mne sa sníva o ňom. Už štyri roky. Od tej osudnej noci.......... Zostala som tam sedieť ako zamrznutá aj potom čo zazvonilo.
- Ja viem, aj mne sa to zdá divné. Neskôr sa porozprávame. Možno to je náhoda. Musím ísť, ahoj.
Povedal pomaly a zreteľne a odišiel z triedy.
- Samantha, stalo sa niečo?
Opýtal sa Peterson. Pomaly som sa pozbierala a utiekla z triedy.

Po obede na nás už čakala Amyna mama, aby nás odviezla k ním.
- Čo dievčatá, ako bolo v škole?
Opýtala sa vždy usmiata Amyna mama.
- Super mami, a čo ty Sam?
Povedala vzrušená Amy.
- V pohode pani Clearová.
Potom už bolo ticho. Celú cestu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár