Vôbec sa mi nechcelo ísť domov. Navyše doma ma čakalo upratovanie. Jarné upratovanie. To znamená umyť okná, upratať celú izbu, vyprášiť koberec, vyhádzať nepotrebné veci zo zásuviek, utrieť prach, roztriediť oblečenie ktoré už nenosím. Mohla by som pokračovať aj do večera. Najhoršie je, že keď skončím, to isté musím spraviť aj s izbou dvojičiek. Super. Ako keby nemám čo robiť. Domov som šla pešo, keďže Amyna mama už nemôže šoférovať. Kúsok cesty so mnou prešla Amy, ale ponáhľala sa domov. Chcela byť totiž s mamou a budúcou sestrou. Amynho otca veľmi nepoznám. Skoro nikdy nie je doma. Možno ani nevie, že bude mať dieťa.

- Som doma!
Zvolala som znudene. Okamžite ku mne dobehli dvojičky.
- Ahoj Sam! Kde si bola? Chýbala si nám.
Vykrikovali celý natešení.
- Čaute škriatkovia. Kde je mama.
Uškrnula som sa na nich. Nemajú veľmi radi keď ich tak volám.
- Pozerá televíziu. Čakala na teba, aby ste mohli začať upratovať.
Zátvarila som sa mrzuto.
- Čau mama, pomocná služba dorazila. Koľko mi dáte na hodinu?
Povedala som priškrteným tónom.
- Ahoj zlatko. Hádam mi nechceš povedať, že mi nepomôžeš. Dvojičky sú malé. Nemôžem ich predsa nechať umývať okná. To iste chápeš.
Povedala autoritatívnym hlasom.
- Jasné...
Sadla som si vedľa nej. Dvojičky hneď docupkali a sadli si na jedno kreslo a začali sa tlačiť.
- Ja som tu bol skôr!
Povedal rozčúlený Collin.
- Nie, ja som tu bol skôr!
Ozval sa Nathan. pozrela som sa na mamu.
- Len ich nechaj. Nevšímaj si ich. Tak čo, ako bolo? Povedz mi všetko.
Povedala mama vzrušeným tónom.
- Ale, v pohode. Počula si už tú novinku? Amy bude mať súrodenca.
Povedala som veselo.
- Naozaj? Na starú Clearovú by som to nepovedala. Ale držím palce. A čo to bude?
- Vraj dievča. Rebecca.
Cink, Cink. Zazvonil zvonček.
- Ja tam idem!
Začali kričať dvojičky. No nech tam stojí ktokoľvek, dvojičkám neodolá.
- Ó.. ehm...mmm... Ahojte...
Ozval sa zmätený hlas.

- Idem tam.
Povedala mama. Začínala som mať zmiešané pocity. Nech tam stojí hocikto, necítim jeho pocity. Opäť...

- Ó ahoj, hľadáš niekoho?
Ozvala sa prekvapená mama.
- No vlastne, hľadám Samanthu.
Čože? mňa? A to už prečo? Pomaly som spoznávala ten hlas. David. Ako do čerta vie kde bývam? Ó jasné, jeho tajný zdroj informácii. Ale čo do pekla chce?

Pomaly som sa blížila k dverám.
- Počkáj, zavolám ju.
Odpovedala mama.
- Iste.
- Sam!! Poď sem, máš návštevu.
- Čau.
Povedala som hnusne.
- No ja idem dovariť, chlapci poďte, ide váš obľúbený program.

- Čo chceš?
Spýtala som sa.
- Ehm.. No nešla by si sa prejsť?
Povedal trošku zahanbene.
- Neviem, či mi mama dovolí. Vieš mala som niečo iné v pláne..
Odpovedala som..
- Mami? Idem na chvíľu do parku. O chvíľu som späť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár