Pes - najvernejší priateľ človeka aneb Príbeh bez šťastného konca

útržok zo starého denníka

„Bol vtedy studený novembrový večer a ja som práve vystupoval z vlaku, vracajúc sa z práce. Na stanici už okrem strojvedúceho a pár neskorých cestujúcich, nebol takmer nikto. Unavene som kráčal ulicou, keď v tom som započul zvláštne zvuky, šíriace sa spoza smetných košov. Kňučanie sa ozývalo znovu a znovu. Prinútilo ma zohnúť sa a zistiť, kto alebo čo ten zvuk vydáva. Na moje prekvapenie tam medzi kartónovými krabicami a čerstvými odpadkami ležalo malé šteniatko. Vyzeralo byť hladné a opustené. V duchu som ho poľutoval, no vrátil som sa späť na chodník a pokračoval som v ceste. V tom ma pohltili výčitky svedomia. Nemohol som ho tam predsa len tak nechať napospas zlému počasiu a hladu. Vrátili som sa teda k nemu. "Ahoj, kamoš. Stratil si sa?" Prihovoril som sa mu. Po chvíli som ho vzal do náručia a pobral som sa domov. Bol z neho cítiť pach odpadkov a kartónu. Bohvie ako dlho tam už bol. Ustlal som mu na starom gauči a pobral som sa spať. Na druhý deň som vzal šteniatko k veterinárovi. Ten mi oznámil, že šteniatko má len pár týždňov a je vo veľmi zanedbanom stave. S trochou lásky a dobrej stravy bude čoskoro veselé a hravé. Tiež som sa dozvedel, že je to veľmi vzácne a verné plemeno psa. Cestou domov som vyvesil pár letákov s nápisom "Našlo sa šteniatko", no nikto sa neozval. Rozhodol som sa, že si šteniatko nechám. Pomenoval som ho Cloud, pretože v ten večer, keď som ho našiel nebolo nebo posiate hviezdami ale mrakmi. Cloud rástol ako z vody a čoskoro si na mňa zvykol. Cez víkendy som mu hrával na klavíri a on potichu počúval. Kŕmil som ho nielen hudbou ale aj jedlom, ktoré by normálne psy jesť nemali. Všade behal so mnou, dokonca ma ani nechcel pustiť do práce. Pár krát šiel ráno so mnou na vlakovú stanicu a každý deň ma čakával pred stromom, neďaleko stanice. Vždy som sa potešil, keď som ho tam videl netrpezlivo čakať.“


V jedno ráno sa však Cloud choval divne. Nechcel svojho pána pustiť do práce. Po pol hodine neúspešného prehovárania sa Tomovi konečne podarilo vyjsť z dvora. Cloud sa za ním rozbehol, no Tom už sedel vo vlaku. Cloud sa už domov nevrátil, ako mával vo zvyku. Ostal čakať pre stromom. Cítil však, že bude čakať dlho...

úryvok z novín

"Dnes, 28.11.1999, prepadli Nemocnicu sv. Petra na Long Street neznámi, ozbrojení lupiči. Nikto nevie, prečo si ako miesto činu vybrali práve toto miesto. Pri prepade zahynul päťdesiatdva ročný lekár, Tom Jonson."

Cloud stále čakal. Okoloidúci sa mu prihovárali a hádzali mu zbytky jedla. Väčšina z nich vedela, že patrí zosnulému Tomovi. Niektorí sa pokúšali vziať si ho domov a postarať sa oňho, no on stále čakal na svojho pána.

v tvári smútok
v očiach žiaľ
veď mu osud
pána vzal

Po troch rokoch čakania sa Cloudovi v jeho poslednom sne prehrali všetky spomienky na Toma.

Umrel bezbolestne, v spánku.



Niečo podobné sa vraj naozaj stalo..

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu