Zarazím sa, keď oproti mne po chodníku uteká chlapec. Je leto, takže má oblečené len čierne tielko a nejaké šortky,ale čo ma ohromilo je jeho tvár. Má ju celú pokrerkovanú! Aj obe ruky!! A tie piercengy? No hnus, myslím si. Znechutne sa na chlapca pozriem a som rada, že ma nechal ísť, určite je to zlý človek a možno nejaký kriminalista...
Trochu som sa upokojila a s úsmevom,že som prežila po stretnutí s tým hrozným zločincom som si ďalej vykračovala. Od miesta stretnutia s mojím bisexuálnym spolužiakom ma delilo asi 5 minút. Prepla som album na niečo ešte viac pohodové a bola som ešte viac spokojná so svetom aj so sebou,že mám taký dobrý vkus. Aj na hudbu,aj na ľudí; na všetko.
Už sa usmievam, keď mi úsmev zamrzne pri pohľade na jednu dievčinu. Okolo nej 5 chlapcov- všetci šiesti sa smejú, slečnu striedavo obíjmajú, chytajú za plecia alebo bozkajú do vlasov. Bože, to je ale štetka - myslí si môj skúsený rozumček a znechutene pokračujem v ceste. Pesničku si dám hlasnejšie, nech spevák prekričí ten šťastných smiech v podstate milej šesťčlennej skupinky a rázne "nie!" môjmu mozgu je prísny zákaz myslieť na ich priateľské tváre. Veď je to ľahké dievča a jej zákazníci alebo čo..Fuj to!
Krútiac hlavou pokračujem v chôdzi. Stále myslím aj na dámu aj na toho potetovaného chalana. Dievča vyzeralo strašne šťastné a plné lásky(no však štetka,hovorím) a ten chalan s tetovaniami bol vlastne celkom pekný. Ktovie aký je? "Andrea,šibe ti? Ten vie akurát tak,čo je to násilie"-hovorí mi moje múdre ja. Ach,ešteže som dostatočne silná na to,aby som nepodľahla tomuto chvíľkovému zaváhaniu. Veď som videla ako vyzerali, museli byť bezcharakterní ľudia, to vidieť na prvý pohľad!
Tesne pred koncom mojej trasy sa ešte zastavím v potravinách, aby som kúpila spolužiakovi čokoládu. Predsa viem,akú sladkosť ľúbi a ja ľúbim jeho a som tolerantná, tak mu to takto dokážem! Ako som rozmýšľala nad tým, aká som skvelá som sa tak zamyslela,že som vrazila nákupným košíkom do kočíka. Najprv sa ospravedlním,ale potom hodím na mladý párik,ktorý tlačí kočík opovrhujúci pohľad. Obaja nemajú viac ako osemnásť, dieťa v kočíku má už aspoň 4 roky! Čo nemá nohy? To milujem takéto rozmaznávanie malých detí, má 4 roky, už by mohlo chodiť po svojich. Ale však sa nečudujem, keď má niekto dieťa v štrnástich...
Konečne som už v objatí spolužiaka, preč od všetkých tých zlých ľudí,čo som postretala. Práve som mu o nich chcela povedať,keď ma prerušil: "Lucka, chcem ťa s niekým zoznámiť - počkáme prosím ešte chvíľu?" Ostanem zmätená,ale prikývnem. Chvíľu sa len tak rozprávame,keď v tom sa k nám blíži tá štetka aj so svojou podarenou partičkou. Skoro mi oči vypadli, keď som zistila,že toto dievča je sesternicou môjho spolužiaka. Vlastne nielen ona je jeho rodina. Tí piati chlapci,ktorí túto podľamňakurvu obklopovali boli jej bratia. Preto toľká láska medzi nimi..Odľahlo mi.Lebo predsa len,to dievča vyzerá fajn(áno,také aj bolo) a chlapci boli strašne vtipní.
Spolu sme sa zdvihli a rozhodli sme sa,že sa všetci presunieme do blízkej pizzerie. Kým sme k nej prišli, jeden z akožepasákov stretol kamaráta-ten mladý pár s kočíkom. Prehodil s ním pár slov a keď videl môj ponižujúcim pohľad,pýtal sa ma,či ich poznám,keď ich súdim. Keď mi povedal príbeh tejto mladej "rodinky", chcelo sa mi plakať. Párik vlastne nie je párik-sú to brat a sestra a dievčatko v kočíku je tiež ich súrodenec. Starajú sa oni dvaja,pretože rodičia im zomreli počas autohavárie asi pred troma mesiacmi.A áno,malá ma 4 roky,vlastne skoro už 5,ale ono bolo s rodičmi v aute,keď sa tá tragédia stala a teraz má poškodené nervy v nožičkách a nemôže dlho chodiť. A táto mladá rodinka sa stále usmievala! Keby ich len vidíte,ako sa navzájom ľúbia...
Cítila som sa nechutne. Keby tak vedia,čo som si o nich myslela a ako som ich odsudzovala a určite nie som jediná. Spolužiak si všimol,že nie som okej a spýtal sa, čo sa so mnou deje.Všetkým pri stole som porozprávala,čo som dnes zažila a povedala som všetky svoje myšlienky - áno,aj o tom,že som myslela, že Monika je kurva. Dosť ich to pobavilo.Tešila som sa,že sa na mňa nehnevajú,no stále som sa cítila zle. Vtedy ma Lukáš,jeden z Monikiných bratov(môj budúci frajer) vzal von z pizzerie a šli sme sa prejsť. Porozprával mi o svojom najlepšom kamarátovi,ktorého tiež všetci súdia,aj keď ho nepoznajú aj to le preto,že má kerky po tele a piercingy na tvári. Vtedy mi doplo,že to je ten chlapec,ktorého som stretla aj ja! Povedala som to Lukášovi a on mi povedal, kde ten chlapec-Marek,robí..Musela som ho vidieť! Nevedela som si ani predstaviť, čo sa skrýva za jeho životným príbehom. A keď mi to po tom,ako nás Lukáš zoznámil všetko vyklopil, obíjmala som ho ešte asi hodinu...
Marek mal sestru, ktorá zomrela,keď mala osem rokov a ktorú miloval a ktorá milovala jeho piercing v obočí. Dievča malo rakovinu a strašne trpela posledný rok svojho života. Preto tie piercingy. Sú spomienkou na jeho malú Kláru..A keď mi ukázal tetovania, ktoré sú skoro všetky spomienku na sestru a mamu,ktorá spáchala samovraždu krátko po dcérinej smrti, plakala som veľmi dlho..Marek sa časom stal jeden z mojich najbližších priateľov a milovala som ho celého...
Ja viem,že tento príbeh je príliš dlhý,ale skús si aj ty zobrať ponaučenie a ako prvé posudzovať vnútro človeka,lebo určite aj ty sám vieš, že to je to najdôležitejšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár