Privrela som oči. Krv prudko stekala po mojom chrbte. Schúlila som sa do klbka a pokúšala som sa nemyslieť na tú bolesť. No vtom sa stalo niečo neopísateľné. Z ničoho nič okolo mňa vznikla jasná žiara, jasnejšia ako všetky drahokamy sveta. Nezmohla som sa na nič. Len som tam tak ležala, schúlená, čakajúc, čo sa stane. Keď žiara pohasla, pokúsila som sa postaviť. Vstala som bez najmenších problémov. Bolesť zmizla. Nemohla som tomu uveriť. Je to všetko len sen? Som už mŕtva? Uštipla som sa do ruky. "Au!" Dobre. Je jasné, že to sen nebol a mŕtva nie som, pretože by som inak necítila bolesť. Povedať som to nemohla nikomu, vysmiali by ma a určite by ma opäť zbili. Vyzrela som z okna. Bola tmavá noc. Taká tmavá, že si človek nemohol dovidieť na špičku nosa. Otvorila som okno dokorán a zhlboka som sa nadýchla. V tom okamihu som sa rozhodla. Utečiem. Niekam, kde ma nikto nenájde. Veci som nemala žiadne, mala som iba to, čo som mala na sebe. Z plachiet som si urobila lano, presne tak, ako som to videla v jednom filme. Neviem už ako sa volal ten film, ale na tom teraz nezáleží. Prehodila som 'lano' cez okno a pomaly som po ňom zliezla dole. Akonáhle som pod nohami ucítila zem, rozutekala som sa. Ani neviem, kam a ako dlho som vlastne bežala, ale došla som až do lesa, na miesto, kde sa dva potôčiky spájajú do jedného. Už som viac nevládala. Nohy ma prestali poslúchať a ja som padla na kolená. Poobzerala som sa. Vôbec som v tej chvíli netušila, kde sa nachádzam, ale nejakým spôsobom mi to tu bolo známe, cítila som sa tu v bezpečí. V bezpečí. Po piatich rokoch som sa konečne cítila v bezpečí a slobodná. Ale čo teraz?! Vrátiť sa už nemôžem, a ani nechcem. Nemám kam ísť. Tvár som si skryla do dlaní a čakala. Čakala som na zázrak... znamenie... ale nič neprichádzalo. Od toľkej únavy som zaspala. Prebralo ma až jasné svetlo, jasnejšie ako Slnko. Myslela som si, že je už ráno. Ale veľmi som sa mýlila. Bola ešte tmavá noc. To svetlo... vyzeralo presne ako žiara, ktorá mi s veľkou pravdepodobnosťou zachránila život. Prudko som sa postavila. Z toho svetla vyšli tri osoby. Jeden muž v popredí a za ním ladne kráčali dve ženy. Ale bolo na nich čosi zvláštne... oni mali krídla! Boli to anjeli! Ten muž sa ku mne sklonil, chytil ma za plecia a povedal: " Odette, si predurčená k veľkým veciam. Bola si vyslaná na tento svet s cieľom zničiť všetko zlo, i to, čo ešte len príde, a obnoviť znovu radosť a harmóniu na tomto svete. Bola si obdarená veľkou silou a intelektom. Využi ju správne a splň svoje poslanie na tomto svete. My ťa budeme na oplátku zhora sledovať a strážiť ťa." V tej chvíli ma napadla len jedna vec... odkiaľ do čerta pozná moje meno?! Opatrne som sa spýtala: " Vy ste... vy ste moji..." "Áno Odette, my sme tvoji strážni anjeli." Stála som tam ako obarená. Muž ma potľapkal po pleci, vstal a spolu s tými ženami vstúpil do svetla a ako prišli bez varovania, tak aj zmizli bez stopy. Super. Dnešný deň je úplne skvelý. Zdrhnem zo sirotinca, skončím v lese. Zrazu sa objavia moji údajní 'strážni anjeli' a oznámia mi, že mám zničiť nejaké zlo, ani nepovedia aké! Úplne milujem, keď niekto hovorí v hádankách. A potom si len tak zmiznú! A ja mám teraz s tým akože čo robiť?! "No nič...", povzdychla som si. "Počkám si do svitania, a potom sa vydám v ústrety môjmu takzvanému 'poslaniu'.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár