V noci som nemohla zaspať. Stále som sa prehadzovala. Mojou hlavou vírili znepokojivé myšlienky... Dnes toho bolo asi veľa už aj na mňa... narodeniny...Tifin nový priateľ... a navyše mám čoskoro spoznať svojho soka... dnešný deň bol vskutku náročný. A ešte som sa bála aj o Tifu... naozaj som z toho jej romániku nemala dobrý pocit. Ale to najhoršie malo ešte len prísť... Celý les zrazu osvietila jasná oranžová žiara a vzduchom sa šíril zápach akoby niekto pálil lístie. Vyšla som von. To, čo som uvidela, bolo niečo strašné. Celý Nibelheim bol v plameňoch! „Tifa...“,to bola moja prvá reakcia na tú spúšť. Keď som si predstavila, že niekde v tých plameňoch je Tifa, od strachu mi srdce začalo tĺcť ako pneumatické kladivo. Bez rozmýšľania som sa rozbehla do Nibelheimu s jediným cieľom: nájsť Tifu. Živú a zdravú. Keď som vošla do tých plameňov, videla som len trosky a ľudí kričiacich o pomoc. Aj sirotinec bol celý v plameňoch. Všetky deti našťastie pred požiarom unikli včas. Ľudia bežiaci okolo mňa kričali: „Ten muž je diabol! Postrach! Bytosť bez kúska citu a zľutovania!“ O akom mužovi hovoria? „Tifa! Tifa!!! TIFA!!!“, kričala som a už som nedokázala potlačiť tú úzkosť a strach, čo vo mne boli. Po tvári mi začali stekať slzy. Úpenlivo som hľadala Tifu pod každou troskou, kričala som jej meno, ale kde nič tu nič. Už som strácala nádej. Ani som si cez slzy nevšimla, že priamo na mňa padá horiaca stena budovy. Ale niekto si to zrejme všimol. Keď som si všimla padajúcu stenu, niekto ma pohotovo vzal do náručia a zachránil. Keď sme boli mimo nebezpečenstva, vytrhla som sa mu z náručia a ustúpila dozadu. Priamo predo mnou stál muž. Nikdy v živote som ho nevidela. Približoval sa ku mne. Cítila som, ako prudko mi bije srdce. Vtom ma chytil za ruku a pritlačil k múru za mnou. Bol tak nebezpečne blízko. Tak uprene sa mi díval do očí, až ma zamrazilo. Priam som sa topila v jeho azurových očiach. Jeho zlatožlté vlasy v súhre s oranžovou žiarou čo bola za ním vynikali pramienok po pramienku. Avšak cítila som z neho... strach. Moje inštinkty mi vraveli, aby som si pred týmto človekom dávala pozor. Vtom ma pustil a rozbehol sa preč. Nedokázala som sa zbaviť tej tváre. Vyzeral skoro ako anjel. Skoro... Vtom mi to trklo. Preto boli pri ňom moje inštinkty v strehu. Anjel s dušou diabla... Požehnanie a prekliatie... tá legenda... Áno! Všetko zrazu dávalo zmysel. To prekliatie Nibelheimu nie som ja, ale on! Dedinčania tú legendu prekrútili a tá sa potom ďalej tradovala... Ale, keď je taký zlý, nemilosrdný, bezcitný a navyše môj sok, tak prečo ma potom zachránil? Táto otázka mi stále vŕtala hlavou. Vtom som zbadala raneného starca ležiaceho na zemi. Pristúpila som k nemu a prehliadla mu ranu. Priložila som svoju ruku na jeho ranu a vyliečila ho. Než si ma stihol všimnúť, rozutekala som sa preč. Asi ťažko by sa mi vysvetľovalo, ako som ho zachránila. Ale stále som nemohla nájsť Tifu, a to ma veľmi trápilo. Unavená a mierne otrávená dymom som sa tackala už len zvyškami Nibelheimu. Konečne som mohla vidieť Nibelheim aj inak, ako len z okna sirotinca, a stane sa toto. Asi mi vážne nebolo súdené vidieť Nibelheim na vlastné oči. Vtom som zbadala Tifu. Srdce mi poskočilo od radosti. „Tifa? Tifa!“ Rozbehla som sa k nej. Kľačala na zemi a krvácala jej noha. Kľakla som si k nej a objala ju. „Tifa! Si živá! Ale čo to máš s nohou? Čo sa ti stalo?“, spytovala som sa jej a popritom hľadala poranené miesto na nohe. „Ále, to vieš. Spadla som keď som bežala z horiacej budovy, nič svetoborné.“, povedala a usmiala sa. Ja som len bola rada, že je v poriadku. Teda až na tú nohu, ktorú som jej ihneď vyliečila. Keď už bola Tifa na vlastných nohách, zarazila sa: „Dúfam že sa mu nič nestalo a unikol včas...“ „Tvoj priateľ?“ „Uhm.“ „A ako vyzerá? Neboj sa, spolu ho nájdeme.“, uisťovala som ju a vštepovala jej nádej. „No, má-“ Tifa nedopovedala a uprene sa pozerala pred seba. Ja som sa pozrela tým istým smerom ako ona. To čo som videla, mi vyrazilo dych. Videla som toho muža, ktorý ma zachránil pred horiacou stenou budovy, na čele s jeho vojskom, ako plienia zvyšok Nibelheimu. Ten muž sa zarazil, keď jeho pohľad zastal na mne a na Tife. Bol priam šokovaný! Striedavo som sa pozerala raz na Tifu a raz na neho. Tifa bola takisto šokovaná a nielen to. Veď to chúďa ho očami salo kúsok po kúsku a topilo sa v jeho pohľade s absolútnym pôžitkom! Muž dal vojakom pokyn na rozchod, ešte raz sa k nám otočil a stratil sa v sivastom dyme... Tifa vedľa mňa stála bez pohnutia. Vtom mi to došlo. „Tifa, nepovedz mi že on... on je tvoj...“ Z Tify vyšlo pošepky len jediné slovo, no, skôr meno: „Cloud...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár