„Á-áno, som to ja. A... a kto?“, nechápala som. Starčekovi sa rozžiarili oči. „To vy ste tá osoba, ktorá ma vtedy zachránila pri požiare v Nibelheime!“ Zostala som zarazená. Dôkladne som si starčeka obzrela. Vtom mi to docvaklo. „Vy... to vy ste boli ten starček so zranenou nohou ležiaci na ceste?“ Starček prikývol. „Viete, videl som vás síce len matne, ale aj to stačilo na to, aby som vás poznal, zdá sa.“ Prikývla som. „Vďačím vám za život. Síce nemám ani tušenia, ako ste ma zachránili, ale... ďakujem vám.“ Nastalo ticho. Bože, len nech sa viacej nezaujíma o to, ako som ho zachránila, prosím! Starčekov pohľad spočinul na mojom medailóniku na krku. Priskočil ku mne a dôkladne si ho obzeral. „Odkiaľ to máte... Odette?“ Prikývla som. „Ja ani neviem, mám ho odmalička.“ „A to odmalička bolo na tom medailóniku vyryté vaše meno?“, zaujímal sa starček. Opäť som prikývla. „Pôsobivé!“, skonštatoval a viac sa oň nezaujímal. Ako som povedala na začiatku. Blázon. „Tak Odette, vitajte v chráme Bevelle! Poďte za mnou.“, pokynul mi a ja som ho nasledovala. „Viete vôbec o tom, akú hodnotnú vec nosíte na svojom krku?“, spýtal sa ma cestou. „Nie.“ Vôbec som to netušila, a popravde, ani som sa o to nikdy nezaujímala. Starček pokračoval: „Ten medailónik má nevyčísliteľnú hodnotu. Je ukovaný zo zvláštneho druhu striebra, ktorý sa na Zemi vyskytuje len zriedka, a preto je tak cenný. Dávajte si naň pozor, Odette.“, vysvetlil mi starček. „V poriadku, dám si naň teda pozor, keď je taký cenný.“, uistila som ho a premýšľala nad tým, že som doteraz vôbec netušila, akú hodnotnú vec vlastním. Došli sme k podstavcu so svätenou vodou. Starček si do nej namočil ruky a prežehnal ma. „Žehnám vás, Odette. Zbavte nás krivdy, ktorá postihla túto Zem.“ „Nemajte obavy. Sľubujem vám to. A ja svoje sľuby vždy plním. Nech to stojí, čo to stojí!“, uistila som ho a očividne sa mu uľavilo. Chvíľu sa na mňa skúmavo pozeral. „Bolo mi povedané, že ste s pánom Strifom bojovali a použili ste pritom Aeony.“, spýtal sa starček a zaskočil ma svojou otázkou. Nečakala som to. Prikývla som. „Áno, to je pravda. Netušila som, že sa to roznesie tak rýchlo.“ „Mám svoje zdroje.“, pousmial sa starček. Potom si smutne povzdychol. „Pán Cloud Strife naberá na sile každým dňom a ja sa obávam toho najhoršieho...“ Ustarane som sa na starčeka pozrela. „Je dosť možné, že so svojimi Aeonmi ovládne celý Midgar. Má plán, a očividne mu vychádza.“ „Aký plán?“ Starček povzdychol. „Nebuď slepá, dievča. On sa s tebou len pohráva, pretože vie, že ešte nie si dosť silná na to, aby si sa mu postavila. A týmto súbojom si to chcel len dokázať... očakával, že vyhrá, ale tvoje víťazstvo ho donúti radikálnejšie konať. Chce ovládnuť Midgar, takže pôjde po tom, ktorý má v Midgare najväčšiu moc.“ „A to je?“ Starček sa na mňa smutne pozrel. „Ja. Iba ja mu môžem dať zvolenie na to, aby mohol v Midgare vládnuť.“ „To nedopustím! Ochránim vás! Dala som vám sľub!“ „Nie ste dosť silná.“ „Na tom predsa nezáleží! Ja... ja tu nemôžem len tak nečinne stáť zatiaľ čo Cloud pomaly získava vládu nad celým Midgarom! Ja... ja ho musím zastaviť!“, povedala som a klesla na zem. Okolo mňa začali poletovať opäť tie isté farebné svetielka, ktoré som videla poletovať aj u Cloudovho Aeona. Zvedavo som sa na ne pozrela. Zopár svetielok do mňa vstúpilo a spolu s nimi do mňa vstúpila akoby nová sila. Postavila som sa. „To je zvláštne.“, skonštatoval starček. „Čo?“ „Tieto svetielka by nemali dodávať silu. Sú to tie svetielka, ktoré môžete vidieť v blízkosti umierajúceho ako zjavenie duše opúšťajúcej telo pred prechodom na druhú stranu. Sú to takí malí pracovníci, ktorí sú zodpovední za niekoľko fantastických javov. Vízia minulosti, prítomnosti, budúcnosti, rovnováha medzi dobrom a zlom - to všetko je uskutočnené vďaka týmto svetielkam. A faktom je... že tieto svetielka majú čo do činenia aj s Aeonmi. Sny a vízie tých zhora prechádzajú skrz Aeona a ducha jeho pána... on môže následne tieto vízie ukázať celému svetu jediným pohybom ruky... A čo je nereálne sa stáva skutočnosťou, ktorú môžu všetci uvidieť! Ale žeby dodávali energiu, to je nemožné... iba ak... iba ak by ste boli...“ Vtom sa na mňa starček šokovane pozrel a klesol na zem. „Prosím, odpusťte mi, že som si to nevšimol skôr.“ „Čo ste si nevšimli skôr?“, nechápala som. Uklonený starček sa na mňa s rešpektom pozrel. „Že ste anjel.“ Ja som sa usmiala. „Aha, vy asi myslíte toto.“, povedala som a rozprestrela svoje krídla. Starček v tú ranu vyskočil zo zeme a chytil sa za srdce. „Mladá slečna, toto mi nemôžete robiť, lebo dostanem infarkt!“ Ja som sa pousmiala a skryla svoje krídla, z ktorých sem-tam vyleteli tie ligotavé farebné svetielka. „Nebojte sa nič, ja nedopustím, aby sa k vám Cloud čo i len priblížil.“, uistila som ho. Starček sa na mňa ustarane pozrel. „To, že máte krídla a nevycibrenú anjelskú moc ešte nič neznamená. Som vám veľmi vďačný a verím vám, ale nepreceňujte svoje sily. Čo sa má stať, to sa aj stane. A s tým nič neurobí ani anjel akým ste vy.“ Sklonila som hlavu. Má pravdu. „Tak potom budem robiť všetko pre to, aby som sa čo najviac zdokonalila v mojich schopnostiach.“, povedala som a usmiala sa na starčeka. Keď nad tým tak uvažujem, tak vlastne ani netuším, ako sa volá. „Ako sa voláte?“, spýtala som sa. Očividne bol mojou otázkou prv zaskočený, ale odpovedal mi: „Maechen. Moje meno je Maechen.“
PS: Maechen - /Mekn/
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár