že tam na tie schody
chodil som jesť
a umierať.
Každý deň hľadieť
dymovou záclonou
ako všetci plačú
niekde tam nad hrobom.
Bolo mi otrasne
už samému zo seba
a tak som kázal láske
odísť tu od teba.
Zastal tam čas.
Jediné teplo
šlo z mojej kávy.
Žiadne nezostalo v nás.
Chaos zmocnil sa
vtedy miesta môjho
a ty, trasúc sa
vnorená do kabáta svojho
pohŕdala si celým dojmom.
Tým čo si mala
o mne dovtedy
na plnej čiare
zlomený napoly.
Ale v srdci niekde hĺbke
ponechala si momenty
ktoré odvtedy
mali byť už dávno mŕtve.
Optimizmom si živila
ich steblá chátravé
a čo z nich vzniklo
ma teší náramne.
Pozdvihla si ma
čo každému nemožným sa stalo
len vďaka tomu
čo na tých schodoch
sa vtedy udialo.
Obdivovať prestanem ťa
až kým dopadne zrnko posledné
hodín môjho života.
Ďakujem.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ponechala si momenty
ktoré odvtedy
mali byť už dávno mŕtve.