len jedny z ďalších spomienok odviatych v diaľ vetrom.
Stratené už takmer v hĺbke duše bdejú,
bôľ do snov, tvojho srdca stále lejú.
...Deň za dňom míňa sa, prestávam už veriť,
prestávam viac dúfať, so životom súperiť.
Len chladné večery a bolestivé rána,
sú svedkom čo sa stalo, aká to bola rana...
...Pamätám si živo, bolo to takto pred pol rokom,
romantický večer, sviečky a hneď na to potom,
rozprávková rýchla jazda, dotyky a hladkania,
v tej nočnej tme horúce bozky, vo svetle hviezd len ty a ja...
Mesačný kotúč sťa lampión lásky,
zažal v nich plamienok, ach aký bol krásny!
Prebudil city ,tak silné, plné vášne,
silnejšie, ako len slová tejto básne...
Zobúdza sa v jeho náručí,
svitalo už ráno,
tejto noci,
oni si povedali "ÁNO".
Sľúbili si večnú lásku, potvrdili bozkom,
sťa krvnú prísahu spečatenú voskom.
Prisahali vernosť, chceli byť navždy spolu,
ani jeden však netušil ,že tu dohrali svoju rolu...
Láska spojila ich životy, osud rozdelil ich cesty,
ona utápa sa v žiali, celé noci nespí...
Uplakané oči, zrkadlo k smutnej duši,
nepozná viac úsmev, po ktorom tak túži.
Dávno stratil sa význam mesačného svitu,
spevu slávika, do pamäte vrytú...
Prečo sa to stalo? Prečo práve jej?
Ozvena otázok, sťa hluché zvonenie...
Vedela, že si poňho raz príde,
vedela, že raz od jej odíde.
Vedela, že vše pekné na prah sa spáli,
že sa stane len slzami na nemej tvári.
No nikdy nezabudne na:
ten nemý úsmev na jeho tvári,
viac ako svetlo v temnej polárnej žiari
viac ako tisíc slov, či veršov v básni
keď posolstvo na perách priniesol v daždi...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár