"Vstávaj! To je ako možné, že ty ešte spíš? Nemala si už dávno stepovať na stanici?" - prebral ma diečenský hlas, ktorý za normálnych okoloností znel príjemne, ale takto skoro ráno to bolo ako vŕzganie polystirénu.
"Ja nikam nejdem!" - vykukla som spod dokrčenej periny a nahnevane som zazrela na osobu, ktorá mi kazí romantické sny.
"Tak to si píš, že ideš!" A dohovorila som. - drasticky so mňa stiahla teplú perinu. Nazlostene stála nad mojou posteľou a snažila sa ma s nej dostať nahnevaným pohľadom, ktorý sa občas premenil na nepríčetný.
"Nemám náladu sa s ním rozprávať! Nemám náladu ho vidieť! Celé tri roky sa neozval a ja mu mám teraz šťastná skočiť do náručia akoby sa nič nestalo. Akoby tie tri roky bola len stotina sekundy. Možno to len on tak vnímal, ale ja nie! Vieš čo to bolo... Čakala som každý jeden posraný deň na to, že sa mi ozve a nakoniec tri roky nič." -nahnevane som odsekla a vytrhla som jej periny z rúk a prikryla som sa.
Určite to vysvetlí! prosím ťa poď... - snažila sa ma prehovoriť, ale teraz už milším tónom a trochu iným prístupom.
"Ja naozaj nikam nejdem"! - nenechala som sa uchlácholiť.
"Ja som mu to už sľúbila, že ťa tam nejako dotiahnem. Prosím"... - zahanbene sa zadívala do trochu zaprášenej dlážky. Zaťala som zuby, aby som nemusela vysloviť to čo si o nej momentálne myslím. Rýchlo som vstala a vyzlekla som si tričko, ktoré som odhodila niekam do kúta. Ona tam stále len tak stála a ani nedýchala. Radšej bola ticho, pretože určite tušila, že akékoľvek jej slovo by vo mne vyvolalo ešte väčší hnev.
"Tak poďme!" - zašomrala som a vyšla som čo najrýchleším krokom z izby. Nechcela som tam ísť, ale zasa na opačnej strane som bola zvedavá akú výhovorku si vymyslel.
Nenávidím čakanie. Preto sa snažím všade chodiť na čas a niekedy sa mi podarí prísť aj skôr. Na hlavnej stanici sa premávali vlaky hore dolu, ale ani jeden nebol ten na ktorý som tak "vytúžené" čakala.
Kedy to má vlastne prísť"? - vyčítavo som zazrela na Katku, ktorá tiež už preskakovala z nohy na nohu a pritom si netrpezlivo obhrýzavala nechty na rukách.ň
Každú chvíľu... - ani to nestihla dopovedať a na celú stanicu sa ozval nepríjemne známy ženský hlas, ktorý som v jednom kuse počúvala niečo vyše hodiny: "Príchod medzinárodneho rýchlika Praha - žilina, nástupište číslo tri." V skutočnosti som sa potešila, ale zároveň z malou radosťou prišli aj obavy. je to ten istý človek s ktorým som sa tu pred tromi rokmi lúčila. Je to ten istý človek, ktorého som milovala viac ako vlastný život? Jedna otázka mi však dominovala v hlave a to otázka: Prečo? Moje podvedomie si vytvorilo tisícky odpovedí a aj tu jedna dominovala. Má inú! Jeho tvár, ktorú som neustále nosila v mysli prekrývala tvár inej ženy, ktorú som nepoznala.
"Vidíš ho?" - neisto som poznamenala, keď sa z vlaku vyrútili húfy ľudí spolu so svoiími nadrozmernými batožinami.
"Zatiaľ nie. A ty"? - pokrútila hlavou a zrakom neprestávala prehľadávať dav, ktorý sa na nás valil.
Nie, aj tak pochybujem, že prišiel... - akoby som to povedala do vetra. Katka ma nevnímala, len húževnato prezerala každého jedného človeka, ktorý prichádzal k zatuchnutému podchodu.
Asi po pätnástich minútach obzerania ľudí ma to prestávalo baviť a rozhodla som sa, že aj tak to nemá význam a pôjdem domov napäť do teplej postele. Katka ma však necchela pustiť a prosila ma aby som ešte pár minút s ňou počkala. Sadla som si na najschopnejšiu lavičku, ktorá bola neďaleko. Neustále sa mi zívalo, veď malo aj prečo. Bolo krátko pred štvrtou ráno.
"Michal"! - začula som radostné zvolanie, ktoré ma prinútilo odtrhnúť pohľad od špinavej dlážky. Katka sa vrútila do náručia mladému mužovi v hrubej zimnej bunde a maskačových nohaviciach. Bol rovnaký. Nič sa na ňom nezmenilo.
Pár sekúnd sa obímali a katka sem tam radostne zvískla potom však obaja stíchli. Ja som zostala sedieť na lavičke, ktorá mala v sebe momentálne viac radostných pocitov, ako ja.
"Ahoj." - ticho skoro šeptom ma pozdravil. položil na zem ťažké maskáčové cestovné tašky a prisadol si ku mne. Katka nesprávne pochopila, že chceme byť sami. Sedeli sme len tak. Obaja sme boli ticho. Mňa ani len nenapadlo pozdraviť ho. Viac ma zaujímala špinavá dlážka pod mojimi nohami, na ktorej sa pomaly topil sneh z jeho topánok.
"Prepáč!" - nakoniec z neho vyšlo. Postavil sa odišiel. Nikto nič viac nepovedal. Dokonca aj žena v rozhlase stíchla, akoby vycítila dusnú atmosféru.
"Zuzi? Ideme? Ja ťa zaveziem domov a potom sa poňho vrátim ak necheš ísť spolu s ním..." - Bolo vidno na nej, že ju mrzí, že ma sem donútila ísť.
"Nechaj to tak!" - zamračene som jej vythla kľúče z rúk a pevným krkom som vykročila k smradľavému podchodu.
""""""""""""Nauč ma lietať a ja ťa naučím padať. Nauč ma veriť a ja ťa naučím žiarliť. Nauč ma smiať sa a ja ťa rozplačem. Hovor mi vždy pravdu a ja ti budem navždy klamať."""""""""""""
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár