„Hej, princeznička, to ma ani nepozdravíš?“ ozvalo sa z druhej strany malého jazierka.
Hinata sa obzrela ponad pravé plece. „Dobrý večer, Usotsuki,“ povedala iba a pokračovala v ceste.
Usotsuki nestrácal čas a pár skokmi ju dobehol. „Kamže tak naponáhlo?“
„Čaká ma moja svorka. Musím byť doma pred západom slnka,“ odvetila s vážnou tvárou.
„Ach áno, samozrejme...svorka...“ prehodil Usotsuki a stíchol. „Kiež by som aj mňa nejaká čakala,“ dodal napokon.
„Nemáš svorku?“ začudovala sa Hinata.
„Ale mám...jasné, že mám...“ bránil sa hneď Usotsiki a zatváril sa ľahostajne, akoby ho to, čo sa práve chystal povedať ani trochu netrápilo. „Len na mňa ešte nikdy kvôli ničomu nečakali. Aspoň si na nič také nespomínam. Vlastne im je jedno čo so mnou je.“
Hinata len pokrútila hlavou. Tie hyeny boli naozaj veľmi zvláštne tvory.
„Hmm, aj ja by som chcel patriť do vlčej svorky,“ povedal zrazu zamyslene Usotsuki.
„Cože?!“ vyhŕkla prekvapená Hinata.
„No, áno. Musí to byť úžasné byť vlkom. Všetci sa vás boja a rešpektujú vás. Zatiaľ čo my sa všetkým hnusíme.“
„To je hlúposť. Prečo by to...?“
„Čo ty o tom vieš, vlčia princezná? Stavím sa, že ty si niečo také nikdy nezažila. Nikto ťa neodsudzoval len preto, že si iná ako oni, ani sa ti nevysmieval za to čím si.“
Hinaty sa jeho slová veľmi dotkli. Áno, bola vlčia princezná a vždy mala niekoho, kto ju mal rád aj keď ju nechápali lebo bola trochu...iná. No nejeden člen svorky si o nej myslel svoje a občas náhodne začula ako sa o nej rozprávajú aj tí, čo ju vôbec nepoznali a robia si z nej žarty. Nič však nepovedala a kráčala ďalej.
„No vidíš, nevieš si to ani predstaviť,“ pokračoval Usotsuki povzbudený jej mlčaním.
„Keď myslíš,“ prehodila Hinata, zrýchliac do mierneho behu.
Usotuki sa rozbehol za ňou. „Hej, počkaj. Kam tak utekáš?“
„Vravela som ti, že nechcem prísť neskoro.“ Zrýchlila ešte viac no Usotsuki ju čoskoro dobehol. Hinata prebehla ešte kúsok a z ničoho nič zastala pod veľkým dubom. Usotsuki si to hneď nevšimol a bežal ďalej, no len čo zbadal, že preteky sa skončili vrátil sa niekoľko krokov späť a nechápavo k nej podišiel.
„Myslel som, že sa ponáhľaš.“
„Aj sa ponáhľam,“povedala Hinata pokojne.
„Tak prečo stojíš?“
„Tu sa začína vlčie územie,“ odpovedala Hinata so všetkou vážnosťou vlčej princeznej. Usotsuki sa však stále tváril nechápavo. „Ďalej ísť nesmieš,“ dodala napokon na vysvetlenie.
„Aha, no jasné...áno, samozrejme, heh,“ uškrnul sa Usotsuki predstierajúc nezáujem. „Tak sa teda maj, vlčia princezná,“ povedal trošku posmešne a rozbehol sa cestou, ktorou prišli. Hinata za ním ešte chvíľku rozpačito pozerala, no skôr ako sa celkom stratil z dohľadu, zvrtla sa a bežala čo najrýchlejšie domov.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zemina
22. 10.októbra 2007 15:29
Hmmm Dobrééé..ďalej ďalej...
Napíš svoj komentár