"A do riti, revízor."

Dnes som podstúpil zvýšnie svojej telesnej aktivity v podobe túry! Samozrejme z donútenia a pod hrozbou desivého despotizmu môjho telocvikára, ktorý sa ma z rôznych pohnútok snaží obaliť svalovou hmotou. Aby som to identifikoval celkom presne, tak pod záštitou branného civčenia sme sa uliali z vyučovania, hoci tá námaha a následné udalosti nestáli vôbec zato.

Pvodná koncepcia branného cvičenia pozostávala zo stretnutia pred Vojenskou nemocnicou o 8,30 a následne výstup na Kačín. Tam sa mala uskutočniť praktická ukážka rôznych záchranárskych taktík (medzi inými aj dýchanie z úst do úst, a teda sme s napätím očakávali, koho si telocvikár vyberie za "partnera) a samozejme teoretická prednáška. Predpokladaný koniec celej tejto šarády sa mal konať o 13,30.

No a aká bola skutočnosť? Myslím že skutočnosť dala slovu odlišný nový význam. A prečo? No preto, že z pôvodného stretnutia o 8,30 sa nedorozumením (rozumej, že profesori meškali) stalo stretnutie o 9,15. O tom, ako zopár dochvíľnch jedincov drkotalo zubami trištvrte hodinu (inak medzi nimi aj ja) sa rozpisovať nebudem, lebo ešte stále mi behá mráz po chrbte z toho, aký vulgárny som vtedy bol. Z avizovanej ukážky záchranarskej taktiky tiež nakoniec zišlo, vraj pre časový sklz (rozumej, že nevedomí nemôžu poučiť nevedomých) a podobne to dopadlo aj s teoretickou časťou namiesto ktorej sa všetci hromadne hrnuli "na záchod"(rozumej nikotínové dobrodružstvá za budovou prevádzkara lanovky). Nakoniec sa zmenila aj trasa celého branného civčenia a teda sa aj podstatne skrátilo. Aby som bol presný tak presne o dve hodiny a pätnásť minút.

Ďalej by som mohol zaplniť tento blog najrozličnejšími vzlykmi a či najkurióznejšími pádmi a pošmyknutiami, no toto nie je témou. Stačí ak napíšem, že ich bolo skutočne mnoho (a mnohé boli natoľko hanlivého a vulgárneho charakteru, že moja morálna duša horko zaplakala) a nejeden z nich patril aj mne. Ale aspoň som sa poučil, že číňany nie sú najvhodnešia obuv(ja viem, že aj ty to na to vystríhaš vo svojom blgu Drbnuška ale ja sa zásadne učím len z vlastných chýb) na dlhé túry vo vlhkom lese.

Ale aby som sa vrátil k téme, tak toto predčasné ukončenie nás samozrejme potešilo. Čo je samozrejme celkom pochopiteľné. No a naše zvrátené študentské duše vymysleli, že najlepší spôsob ako vyplniť časovú priepasť je ísť sa ožrať resp. ako ja vravím, kultúrne unaviť. A znova je celkom pochopiteľné, že tento skutočne kreatívny nápad všetci prijali s nadšením a eufóriou(možno s tým má aj niečo málo dočinenia fakt, že sme boli všetci pozvaní jednou nemenovanou spolužiačkou)(jaj a pod tým všetci rozumej my siedmi). Vybrali sme sa teda do Umelky, krčma dôverne známa všetkým, ktorý cestujú autobusom číslo 50, električkou číslo 11 a mnohým ďalším osadníkom z hlavného mesta.

Obsluha sa ako to už býva prejavila mimoriadne vysokou mierou prívetivosti a tak sme pokorne znášali narážky typu "hen asociálna mládež, zasa sa zjebú jak prasce" či "dnes si tyčky sami poutierate" a tak podobne. Nakoniec sme sa aj napriek počiatočnej nechuti odhodlali k nákupu tekutín a po menšom zaváhaní barmana, ktorý priam kypel ochotou sa nami objednané požívatiny dostali až na náš stôl. A ako to už býva nasledoval hromadný prípitok a ako to tiež býva tak na najväčšiu kravinu, ktorá niekoho práve napadla. Za všetky spomeniem napr. "za budúce adoptívne dieťa Angeliny Jolie".

Bohužiaľ, zábava nám nevydržala dlho. Asi po štvrtej runde vodky sa do Umely nasáčkovali cca šiesti neonacisti a nevyzerali nijak mimoriadne priateľsky. Pre lepší opis situácie len spomeniem, že všetci sme tak trochu nezávislácka mládež grunge hippies typu a tak sme po dôslednom zvážení a po niekoľkých neprívetivých narážkach náckatej komunity radšej opustili vnútorné priestory spomínaného kultúrneho zariadenia a vysadli na stoličky v exteriéri. No tu sa opäť prejavila nesmierna oduševnelosť personálu, ktorí nás nemilosrdne vyhodil. To, že barmana sme predtým počastovali niekoľkými vulgarizmami spomínať nebudem, lebo podľa mňa to nehralo žiadnu rolu. Skrátka sme podľa neho spáchali prečin, lebo sme pri stole pre štyroch ľudí sedeli siedmi.

A teda sme zliali zvyšný alkohol do jednej platovej fľaše sťa najväčšie bratislavské socky a rozhodli sa poctiť našou prítomnosťou iný pajzel umelkovitého typu. A teda sme zamierili do nemenovaného na Račianske mýto. To si ale vyžadovalo cestu električkou. Ako každý správny občan - patriot vie, tak pri nástupe do vozidla mestskej hromadnej dopravy je nutné označiť si predtým zakúpený cestovný lístok. Lenže ja, sťa by socka, ktorá električenku nemá, lebo býva päť minút od školy a lístok sa jej kúpiť nechce nastúpi do električky. Na čierno!!!

Skutočne som si pripadal ako nesmierny delikvent(ojebávam, väčšinou chodím na čierno). A aby som tento pocit vygradoval tak som z vaku vytiahol fľaštičku so "zliatinami" a rozhodol som sa, že sa poteším. Samozrejme sa o ňu najprv strhla väčšia bitka, ktorú som vďaka svojmu umu stratéga vyhral a mal som právo sa napiť ako prvý. Práve vtedy sme ale zastavili na zástavke a po tom ako sme sa opať pohli sa začal v električke č.11 šíriť šum, ktorý neveštil nič dobré.

"A do riti, revízor." zašepkala kamarátka, no vlastne to bol šepot o výške asi 60 decibelov ale bola pripitá. Česť jej sluchovým aj iným senzorom! No a ja v panike a s alkoholom v krvi(nízka hladina alkoholu + vysoká hladina adrenalínu = strata koncentrácie) som sa najprv predieral smerom dozadu. A to, že revízori chodia vždy aspoň dvaja som si uvedomil až vtedy, keď som do jedného z nich čelne vrazil a popritom som naňho vylial veľkú časť obsahu fľaše, o ktorej som bol presvedčený že je zavretá!

Jeho pohľad bohužiaľ opísať neviem, ani jeho zvláštne gestikulácie. Viem len, že som musel vystúpiť a podať mu občiansky, keďže mi neuveril že mám 14. Najprv som mal obavy, či nemá chuť ma fyzicky napadnúť, no zrejme bol ešte stále v šoku a ani pach vodky si neuvedomoval. Najprv mi ho bolo ľúto, že som mu spôsobil minimálne mierny otras mozgu, no hneď ako mi nasolil pokutu 1400,- Sk ma táto ľútosť prešla.

Rovnako neviem opísať ani pohľad môjho otca, ktorý bol buď plný výčitiek alebo plný vulgarizmov. Neviem. Ale asi sa hnevá. Myslím, a usudzujem tak preto, že spočiatku mal zvláštne poznámky o predaji mojej sleziny na čiernom trhu. Ale teraz je fajn. A nepovedal to matke. Tá by zrejme od rečí prešla priamo k činom.

A moji kamaráti? Neviem. Išli ďalej v električke a možno sedia na Račku až doteraz. Sme také spriaznené duše Hlavne že sa bavili a určite odo mňa zajtra budú vymáhať peniaze, ktoré v podobe destilátu skončili na odeve istého neveľmi prívetivého no značne zmäteného revízora.

Vivat Dopravný podnik BA

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu