Čierna noc, vlaky, stanice, trate. Špina, beton, ocel, žlto-oranžové svetlo lámp. Cesta z CR, rodičia, kufre, únava, tma. Uplne ako z čiernobieleho filmu. Až na to žlto-oranžové svetlo.
Cítim ten tažko popísatelný pocit. Narušenie komfortnej zóny introverta. Všetko je tak temné, neosobné a miestami vzrušujúco nové a snové. Nové podnety a nové myšlienky. Komplet rozpačité...
Kolko tá cesta vôbec trvala? Spätne v myšlienkach je takmer nekonečná. Doslova podstatný zlomok detstva.
Myslím že tam toho bolo viac. Hluk, škrípanie, monotonne zvuky. Letný vánok, mierny, nočný, osviežujúco studený. Velké prázdne haly s kamennými dlažbami, ozvena, špina. Velké hodiny. V čiernej, biele, s čiernymi ručičkami a stupnicou.
Ako keby celý čas jazdil len tmou a starými opustenými fabrikami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár