Až teraz mi dochádza, že to bolo už len tou povestnou poslednou kvapkou či čerešničkou na torte môjho utrpenia.
Vrátila som sa domov. Fyzicky.
Moja duša však stále poletovala ponad lúky zaliate slnkom, okolo potôčika s desiatkami hrádz z kameňov, konárikov a blata, a občas sa zastavila na moste, ktorý ma poláskal a utešil, keď som bola celkom sama a myslela som si, že to celkom určite nezvládnem.
Duša dievčatka, nie staršieho ako desať rokov, dievčatka naivného a nevinného, hravého dieťaťa s utopistickými predstavami o ľuďoch, bola násilne vytrhnutá zo svojho raja a vsotená do čiernej reality skutočného sveta drog, sexu, peňazí a klamstva.
Nemala najmenšiu šancu na existenciu. Ostával už len spôsob jej znesenia zo sveta. Či to bude rýchla vražda alebo bude postupne krvácať a jej rana sa bude rozďavovať čoraz viac.
Každá racionálne uvažujúca bytosť by si vybrala možnosť a, ale ona nie. Majiteľka duše ju nedokázala odpojiť od prístrojov a ako narkomanka stále zúfalo zháňajúca svoju dávku, ktorá ju pomaly ale isto zabíja, ona sa vrhala po každom nepatrnom záblesku raja, ktorý si pamätala.
Sedela som na gauči. Všade bola tma, iba za oknom som prebleskovali veselé svetielka zo sídliska.
Cítila som sa tak sama, ako ešte nikdy.
Samučičká sama, osamelá, opustená, zbytočná. Cítila som sa ako bezvýznamný hmyz, miniatúrny a otravný, ktorý si nikto nevšíma a keď, tak iba ako zavadzia. Hmyz, ktorý nikto neľúbi, nikto nepotrebuje a ktorý svojou prítomnosťou ľudí iba zaťažuje.
Akokoľvek som sa snažila, nedokázala som v sebe vyzametať prach radosti a poskladať ho do jedinej šťastnej myšlienky.
Niekde hlboko v hrudnom koši som mala azbestovú bublinu, ktorá sa stále nafukovala a vytláčala moje vnútornosti niekde do priestoru.
Ani slzy už nemali silu niekam putovať.
Vtedy som našla východisko.
Moju snahu vzchopiť sa si vlastný mozog pomýlil a miesto toho mi ako odpoveď ponúkol dvadsaťcentimetrový kuchynský nôž.
Taký pocit už nechcem nikdy zažiť. Túžila som, dokonca viac ako po návrate do môjho raja, len vziať nôž, naštelovať ho tak správne medzi rebrá, potom zatlačiť najhlbšie ako to len pôjde a ešte ním aj skrútiť.
Vedomie, že myslím na samovraždu mi na nálade nijako nepridalo.
Až teraz som dostala ozajstný záchvat plaču. Ležala som ako bez duše. Ako? Moja duša bola predsa v raji a s ním. Ležala som bez duše a telo sa mi občas šklblo v novom neovládateľnom vzlyku.
Po chvíli som tackavo, ako opilec, vstala a sprevádzaná tmou a beznádejou som sa vrhla k skrinke s liekmi. Prehrabávala som sa v škatuli a hľadala tie svoje. Bola som rozhodnutá ich dobrať, dnes, práve v túto chvíľu. Bolo mi jedno, čo bude potom. Bola som zmierená, nie nebola som zmierená, ale bola som ochotná prežiť obe varianty. Prvou bolo vykúpenie z bolesti. Navždy. Keby to nevyšlo, podľa mňa trošku väčšia dávka antidepresív by ma aspoň na chvíľu odpiekla.
Zásah osudu alebo blbá náhoda? Moje lieky tam neboli. (Mimochodom, doteraz som ich nenašla.)
Znova ma premohol plač. Z polovice z úľavy, vyššia sila sa nad mojou úbohou existenciu zľutovala, no ale na druhej strane, nebola som schopná ani len skončiť. Zbabelec.
Nakoniec však vo mne predsa len vyhral pud sebazáchovy. Rozhodla som sa začať úplne od znova.
Byť iná, byť chladná, nepustiť si k telu nikoho a už vôbec nie takých, ktorí vedia iba namotávať.
(Že som teraz zase jednému takému na sladké rečičky skočila, je ďalšia vec. Ale plán to bol pekný ...)
Chcela som sa zmeniť a to hneď. A niet lepšieho začiatku ako začať zmenou zvonka.
Stála som v kúpeľni pred zrkadlom a sledovala to urevané stvorenie v odraze. Dievča s červenými očami si bez náznaku úsmevu potiahlo prameň vlasov. Pred odchodom z domu boli rovné, no teraz mal opäť každý vlas svoj vlastný smer.
Posledný raz si prstami prečesala dlhé vlasy, znova narovnala jeden prameň a zavrela oči.
Potom sa do noci ozývalo už len smutné a tak trošku zlovestné „Cvak-cvak“.
O chvíľu bolo umývadlo plné vlasov jednoducho hnedých, bez akéhokoľvek prídavného mena, ktoré by im niečo pridávalo. Proste hnedá vo svojej najjednoduchšej podobe.
Keď som skončila aj opravovanie šmyknutí ruky, znova som sa zadívala na osobu v zrkadlo. To kurča malo oči hlúpej farby, ktorá sa tiež nedala označiť ani za zelenú, ani za nijakú a ešte hlúpejšieho nerovnakého tvaru, malo môj nos, malo aj moju hornú peru, ktorej pravá strana bola plnšia ako ľavá, ale tu sa naša podobnosť končila. Ja som mala vlasy dlhé, a chystali sa byť ešte dlhšie, ale tá v zrkadle bola oštikaná ako keby prešla cez nejaký poľnohospodársky stroj. Obe dievčatá sa chceli rozplakať, ale ani jedna už na to nemala dostatočne veľa slanej vody v sebe.
Vyčerpané zaspali.
Na druhý deň mala kaderníčka opraviť to, čo kvôli rozorvanej duši neškolené dievčenské ruky doryli.
Keď po týždni úbohé stvorenie odmietlo výjsť z domu, maminka musela opravovať to, čo kaderníčka ešte viac pokazila.
A dnes? Vlasy rastú, dušička sa lieči. Občas ju ešte porezaná, najmä keď ju pohladí kúsok raja (on), ale už nekrváca.
Všetko bude zas dobré...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár