Keď vtedy som ho zbadala,
Niečo sa vo mne zrazu pohlo
A nejakú stoličku som hľadala,
Veď kľudne ma tam vystrieť mohlo.
Ten pocit bol taký mätúci,
Či dobrý a či nie, doteraz neviem
- no k vážnej diagnóze vedúci.
Hneď som na 112 volala, všetko im poviem.
No už keď sanitka prišla,
Znovu sa aj ten pocit vrátil
A v aute do mňa opäť tá slabosť vošla.
Nečudo, veď bol tam on a doktor sa stratil.
Alebo nie?
„Ty si pán doktor a či šarlatán?
Čo honosne sa len tvári?“
„Som doktor, pre teba bez toho „pán“.“
A na tvári mu úsmev žiaril.
„Prečo si prišla, čo ťa trápi, asi už tuším.“
A pýtal sa ma rôzne otázky.
„Chápeš, overiť to musím.“
A potom kopa sľubov v jeho očiach bola,
Že on ma vylieči, lôn mu veriť musím,
No sestrička mi čudný recept dala
-a ja som si ho vzala.
Niekoľko bozkov, zopár objatí
A všetko trikrát denne.
Bolo to zvláštne, no doktor dobre radí
A ja necítila som sa ohrozene.
A po mesiaci, keď bolesti prešli
A zmenili sa na šťastie ohromné.
Doktor mi volal, aby sme sa zišli,
Že o liečbe mi dá informácie podrobné.
A tak som šla.
Miesto to bolo zvláštne. Vysoká skala
A pod ňou prázdno len,
No keď som to z inej strany vzala,
Bolo to romantické aj nebezpečné zároveň.
Vtom som ho zazrela. Skoro úplne na kraji stál
A v ruke s kufríkom svojím.
A v očiach taký zvláštny výraz mal.
A ja som cítila, ako sa bojím.
No on nič nevravel, len že si mám ľahnúť
A ja som vytušila čosi zlé.
Nechcela som však dole „náhodou“ spadnúť.
Radšej som poslúchla, veď priatelia boli sme.
To, že som prišla, to bolo hlúpe,
Naozaj som to robiť nemala.
Veď to je celkom ako dračie dúpä.
No už je neskoro...o týchto veciach som vtedy dumala.
Oči čiernou šatkou zaviazal mi,
Ruky aj nohy spútal – nemohla som sa brániť,
No stále som dúfala veľmi,
Že ma má rád a nechce ma zraniť.
A nič som nevidela, počula len,
No čo bude ďalej, to nevedela.
Na chvíľu som sa ani nebála, mysliac si, že je to len sen.
No kiež by som sa z neho bola prebudila.
Zrazu som začula tichučké zvuky.
Len dvakrát cvaknutie a cinknutie kovu
- a potom len ticho nekonečné.
Boli to sekundy, no pred očami som mala celý život znovu.
A potom to prišlo, tá bolesť šialená,
Z hrude do celého tela sa mi šírila,
Bola som ako zmyslov zbavená,
No robiť som nič nemohla a len ďalej som ju cítila.
Na chvíľu prestal
A teplá krv po bruchu mi stekala.
Čo som mu spravila, že ma takto trestá?
Na nič som neprišla. Tak som len s hrôzou čakala.
No bolesť sa vrátila,
S intenzitou 100x väčšou.
Za aký skutok som týmto platila?
Keď ma chcel zabiť, mal to spraviť rýchlo – mečom.
Siahol mi do hrude, preňho otvorenej
A tlkot našich sŕdc bol jediným zvukom,
No on chcel viac než bolesť porazenej,
Však nedal zmysel tým nekonečným mukom.
A keď jeho prsty zovreli mi srdce
A on pocítil jeho posledný úder,
Myslela som, že mi dá milosť.
No on len mykol rukou
A vytrhol mi ho z hrude.
Šatku mi strhol z očí,
Tú, ktorá kŕmila môj strach
A ja som opäť videla svet, ktorý sa točí
A k tomu jeho úsmev na perách.
A moje srdce jemu na dlani.
Do očí som sa mu pozrela,
Obaja sme v nich mali slzy.
A bolesť s ľútosťou vo mne zovrela,
Možno aj jeho to mrzí.
A potom ma zdvihol a pobozkal naposledy
A že už je koniec ja som vedela,
lebo ten bozk bol presne ako vtedy,
keď plná radosti som s ním chodila.
A potom som len letela dole
-to bol môj sen, vedieť lietať..
aká irónia.
A teraz dožívam na dne priepasti.
A krv je všade okolo
No svojmu doktorovi (nie doktor, lež mučiteľ)aj tak odpustím,
Veď ľúbim ho a vždy to tak bolo.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antja
10. 4.apríla 2008 19:02
velmi dlha basen
Napíš svoj komentár