Tieto si zatiaľ pamätám, chvalabohu, veď to nebolo až tak dávno.
Prekvapenie.
Sklamanie.
A hlavne strach. Taký ten všadeprítomný, hlboký, pri ktorom sa vám rozšíria oči ako keď už viete, že padáte, ale neviete tomu zabrániť.
Keď sa boja deti, je to v poriadku, deti sa boja veľa vecí, ktoré ich nepoznajú.
Ale dospelí.. tí, keď sa boja, malo by to byť niečo vážne.
Vždy som si hovorila, že všetko je tak ako má byť.
(Osud je alibi, ktorým si omlouvám svoje neschopnosti.)
A tak som sa už asi šesť rokov nebála (iba pavúkov, za čo sa mi teraz, na farme, kde opatrujem deti, všetci smejú , lebo som vedela, že aj keď sa deje niečo, čo sa mi nepáči, aj keď som z toho smutná, sklamaná a p. je to okej, lebo butterfly effect a proste, má to svoj dôvod. Že stále kráčam po správnej ceste a to zlé a škaredé je jej súčasťou. Je to len kus vyššieho plánu, ktorý nechápem.
Ale, ako by povedala moja maminka, trtulu.
Ten presný moment si nepamätám, ale bolo to asi ako keď sa snažíte niečo obkresliť z predlohy a ten obrázok vám zrazu niekto zoberie a vy nemáte poňatia ako pokračovať.
Ako keď idete a idete a zrazu vôbec neviete, kde ste.
Vôbec.
Skončím so všeobecným obkecom, späť k tej láske (na ktorú sa všetci romantici a melancholici a milovníci tak veľmi tešia, keď už som to dala do nadpisu).
Takže doteraz som si myslela, že nech robím čokoľvek, moja cesta ma dovedie k NEMU.
K tomu, s ktorým mám stráviť život.
Že je to predurčené, dané, nie, že to bude dokonalé ako z rozprávky, ale že to tak má byť.
Oh hell no.
Lebo ja sa mám zrazu rozhodnúť.
A ja sa neviem rozhodnúť.
A vtedy mi došlo, že nie je jedno ako sa rozhodnem.
Že žiadna cesta, po ktorej kráčam, nie je.
Že jedno z rozhodnutí je horšie a budem ho ľutovať a niekomu ublížim viac a nebude to vôbec na nič dobré.
A celá moja ilúzia reality, ktorú som si od ranej puberty budovala, sa zrútila ako domček z karát. (Neni to metafora, fakt si to predstavte..)
Hovorím si, že jedno zlo je lepšie ako dve zlá. Že jeden človek smutný je lepšie ako dvaja smutní.
Ale, dopekla, čo ja už o tom môžem vedieť..
A tak si chodím po svete, chmúrim sa a len tak si plačem občas.
Lebo mi je ľúto, že niekomu ublížim.
Ale hlavne, lebo ma strašne desí, že neviem.
Že nič neviem.
(Ešte stále mi ostalo posledné zrnko nádeje na Bobin sladký život vo Francúzsku, lebo to vyzerá ako najpravšia cesta, ale už ani tým si nie som tak celkom istá.. mala by som si zase pustiť Formidable od Stromae, a budem si viac..)
A tak behám.
Nie preto, aby som rozhýbala tuk, (aj tak som v kútiku duše presvedčená, že mi to nepomôže) ale preto, že vtedy sa cítim slobodná.
Keď bežím.
Bežím preč od škaredého dospeláckeho sveta.
Bežím preč od mojich problémov.
(Bežím preč od piatich malých príšeriek, čo strážim toto leto.)
A hlavne bežím preč od rozhodnutí.
Všetko čo cítim, je zmätok. Neviem či takto vyzerá dospelosť, ale ak hej, tak sa mi to nepáči a rada by som ju vrátila..(a ani za ňu nechcem naspäť peniaze).
Mám veľké neviem v hlave.
„..závisťou aj tak vrú, lebo vedia, že ja mám vo všetkom jasno.
Nachvíľu vzduchoprázdno..“
A ja už nemám jasno a všade je vzduchoprázdno a ja nemám čo dýchať.
Ani neviem ako to skončiť..
(Hlavne neviem ako to skončiť.)
Tak len;
the worst things in life come free to us
and we're all under the upperhand
and It's too cold outside
for angels to fly
angels to die
Pseudoblog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@asceticjunkie ďakuejm .. máš úplnú pravdu, ale to ja proste neviem, je to celkom nepríjemné, ale nedokážem myslieť na seba takto...
našťastie sa to vyriešilo samo, ha, ironické, že deň potom ako som to dala na papier... ale hlavne že aspoň sa už nemusím rozhodovať ja .. ale aj tak díky
našťastie sa to vyriešilo samo, ha, ironické, že deň potom ako som to dala na papier... ale hlavne že aspoň sa už nemusím rozhodovať ja .. ale aj tak díky
Napíš svoj komentár
Ale, dopekla, čo ja už o tom môžem vedieť..
A tak si chodím po svete, chmúrim sa a len tak si plačem občas.
Lebo mi je ľúto, že niekomu ublížim."
Riaď sa tým, čo je v TVOJOM záujme. altruizmus (rozmýšlať nad tým komu menej ublížiš) je zlý z mnohých dôvodov. a tak či tak, ani k tomu druhému by nebolo fajn, keby si vyberieš toho, koho chceš menej len preto, lebo pri inom rozhodnutí by sa ten druhý trápil viac.
a inak beh a prechádzky sú úžasné na takéto veci a vlastne aj na všetko