„Ahoj, kočka,“ prehodil smerom ku mne. Kolená sa mi roztriasli a v hrdle som mala hrču. „Ahoj,“ pípla som. Vtom spoza mňa vyšla nejaká blondína, pridala sa k nemu, začali sa rozprávať a mňa si nevšímali. Hľadela som za ním, až kým nezašiel a potom som sa otočila a: „BUCH!“ vrazila som do niečoho mäkkého. To „niečo mäkké“ bol nanešťastie náš profesor nemčiny. „Ihličková, zase ty?!“ zreval na mňa, ja som odvetila len „Pardon,“ a hneď som letela preč. Chcela som ísť ešte v škole na počítače, lebo doma je aj tak stále na nete Peťo. Zapla som si pokec, okrem zvyčajných RP-čiek od kamošiek, som mala aj poštu od nejakého Valentina_14.2, no ja som nikoho s takým nickom nepoznala. „Ahoj laska asi nevies kto som ale ja ta mam fakt moc rad. Tak ako si sa mi dnes mala?“ Bola som strašne zvedavá, kto to je. V profile nemal nič (ako ináč) a tak ma napadlo, že či to nie je jeden z tých testosterónových kráľov, čo chodia k nám do triedy a robí si prču zo mňa. Odpísala som mu. Domov som prišla v dobrej nálade –veď keď nič, aspoň bude sranda.
Ale...dačo mi tu nesedelo...dva páry rovnako obrovských adidasiek? Asi je u nás dáky z Peťových kamošov, nejako extra som sa nad tým nevzrušovala, furt bol niektorý z nich u nás... „Idem von, mami,“ zakričal Peťo na mamu do kuchyne, medzitým však do chodby prišiel majiteľ druhých obrovských tenisiek. Bol to on. „Ahoj,“ povedal a usmial sa na mňa. NA MŇA! Tak som sa usmiala tiež. Vtom prišiel Peťo. „Čau, Maťa,“ pozdravil sa mi na pol úst, ale nanešťastie potom dodal: „Šibe ti či čo? Čo sa tak škeríš?“ Začala ma zalievať horúčava a celkom iste som aj očervenela. OMG, typický straší brat. Myslí si, že on je už dospelý, ale ja som decko deckovité.
Rozhodla som sa ísť ešte na net. Počítač máme len v Peťovej izbe a normálne ho musím požiadať o dovolenie, vstúpiť tam, ale táto situácia si vyžadovala porušenie pravidiel. Strašne som chcela vedieť, či mi Valentín odpísal. Ale všimla som si, že monitor nesvietil. Typický Peťo, ani sa neobťažuje vypnúť počítač. Zapla som teda monitor a... : „Ejha, Peťko nám tu nechal svoje e-maily..“ vedela som, že by som to nemala robiť, ale....
tento príbeh je fiktívny a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chiflada
27. 1.januára 2008 17:04
zaujimave
Napíš svoj komentár