Rada som ho počúvala, keď hral. Bolo to také upokojujúce a smutné zároveň. Skladby, ktoré si vyberal, boli ako on. Celú miestnosť ovládla dôvera, rešpekt, nervozita a popod dvere pretekala na chodbu.
Už som tam nestála len z povinnosť, túžila som ho vidieť a tak som dva krát krátko udrela hánkami dvere.
Skladba stíchla uprostred crescenda. Po pár sekundách ticha sa ozvalo špecifické „krok-buch, krok-buch“ a po ďalších sekundách ticha, kedy som vedela, že do kukátka hľadí hlboké modré oko, pomaly otvoril dvere.
Zostarol.
Tvár mal prepadnutejšiu a aj strnisko sivšie, než naposledy.
Stále bol príťažlivý, stále bol rebel.
„Čo tu robíš?“ Miesto prekvapenia mu v hlase bolo cítiť zlomok výčitky.
„Ahoj, aj ja som rada, že ťa vidím,“ sebavedomím som zakrývala nervozitu. Pred ostatnými som mala náskok, poznala som jeho spôsob komunikácie, naučila som sa predvídať a zvykla som si. Horšie bolo to, že on tiež.
Stisol pery.
„Necháš ma stáť vonku?“ Pokračovala som.
Nepovedal nič, len dvere odchýlil o kúsok viac.
„Vie tvoja mama, že si tu?“ stroho ma oslovil, keď mi podal pohár s jahodovým džúsom a ľadovou drvinou plávajúcou na vrchu. Ešte stále si pamätal.
„Pripútala by ma o radiátor, keby vedela, kam chcem ísť.“
Potriasol hlavou a sadol si do kresla vedľa, hoci miesto bolo aj pri mne na gauči.
„Prečo si vlastne prišla? Nemala si.“ Pozrel na mňa smutne.
„Ešte berieš lieky?“ Odpovedala som mu otázkou a tú jeho ignorovala.
„Nie, bolesti zázračne zmizli a ja každý deň chodím ďakovať do kostola. Možno budem behať na olympiáde.“
„Neútoč na mňa, dobre?“ Bránila som sa jeho irónii. „Nemôžem za to ... že mi chýbaš,“ stíšila som hlas a zrazu bol pre mňa obsah nedopitého pohára oveľa zaujímavejší, ako jeho unavená tvár.
Odvrátil pohľad a pretrel si rukou oči.
„Toto sme už predsa prebrali.“
„Viem, že aj ja som ti chýbala,“ zvýšila som hlas a posunula sa na kraj koženého gauča, bližšie k nemu. Mlčal.
Rozbúchalo sa mi srdce. Ani trochu?
Natiahla som sa a chytila ho za ruku.
„Pozri sa na mňa, pozri sa mi do očí a povedz mi, že to nie je pravda. No tak, popri to...“ naliehala som.
Stále mlčal a mne sa každú sekundu toho dusivého ticha rútil svet hlbšie a hlbšie.
Vytiahol si ruku z môjho kŕčovitého zovretia a pohľad uprel na koberec.
Mala som pocit, že tie oči, ktoré keď boli vážne vyzerali tak utrápene, akoby na nich ležala ťarcha celého sveta, sa jemne leskli.
Ja sama som cítila slzy, ktoré už dokonca gravitácia ťahala na svet a s podlamujúcimi sa kolenami som sa postavila.
„Mal si pravdu,“ šepla som trasúcim sa hlasom, „Ako vždy,“ dodala som a trpko sa pousmiala.
„Nemala som sem chodiť.“
Predtým, než som otvorila dvere, dlaňou som si zotrela kvapky, ktoré sa predsa len narodili do studenej reality.
„Počkaj,“ zaznelo z vnútra bytu a ja som sa bála, či som si to len nevymyslela.
Otáčala som sa tak pomaly, že som už bola schopná ovládnuť slzy a on stihol prikrivkať skoro až ku mne.
Ignorujúc nepriaznivú realitu som prekonala tých pár krokov, nás však delilo oveľa viac.
Úplne blízko neho som sa na okamih zastavila a pretrhla niť, ktorá na tento jeden nadpozemský moment zase zväzovala naše pohľady dokopy.
Vdýchla som jeho vôňu, zrelú a trochu korenistú, a zľahka pritlačila moje pery na jeho.
Potom som sa na okamih odtiahla, akoby sa ma tá racionálna časť vo mne podvedome snažila ochrániť, ale veľmi rýchlo svoj boj prehrala.
(Keby som v tej chvíli myslela, celkom určite by som zošalela.)
Znova som mu vnútila mäkký bozk do kútika úst a nemienila sa vzdať.
Dovtedy nepoddajné pery pootvoril skoro súčasne so mnou.
Trval len krátko, ale bol to dospelý bozk, tak iný ako ostatné, presne ako on.
Bozk plný obáv a nikdy nesplnených túžob po šťastnom spoločnom živote, plný lásky k tomu druhému. Posledný bozk.
Bez toho, aby som mu znova pozrela do očí, zatvorila som za sebou dvere a obaja sme vedeli, že je to naposledy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár