Extrémne plytké!
Bez literárnej hodnoty.
A ak ste odporcovia HP, tak už vôbec nepokračujte.
Ale inak je to celom vtipné.
(pre moju Paradisku)
„Do faka,“ zamrmlala som, keď mi mamča ani po treťom zvonení nedvíhala mobil.
Zrušila som hovor a znovu som zamrmlala nadávku. S týmito sprostými nechtami sa nedalo robiť nič normálne, ovládať dotykový displej bolo nemožné. V duchu som sa zasmiala. Ako naivne som si myslela, že sa nepridám k všetkým tým ženám, ktoré sa nechajú zlákať leskom gélových nechtov a potom sú namrzené, lebo sú neschopné používať prsty.
Ale stále som bola žena a teda márnivá a tak, hoci som musela vysunúť qwertyx klávesnicu na mojej milovanej íkspérii, som sa cítila luxusne.
V tej chvíli sa však nočnou ulicou ozvali prvé gitarové tóny.
Zasunula som klávesnicu naspäť a zdvihla som.
„Mamí? Až budúci víkend prídem, zmeškala som vlak.“ Hm, hm.. Spŕška výčitiek.
„Ale to sa mi neoplatí na jeden deň prísť, už ostanem tu teraz.“ Prevrátila som oči. Týždeň hore dole, aj tak som im doma len robila nervy.
„Dobre moja, tak si dávaj pozor. Mám ťa rada, dobrú noc. A dávaj si pozor.“
„Dobrú maminka, aj ja ťa mám rada.“
Strčila som si mobil do vrecka bundy a so zmiešanými pocitmi pokračovala v ťahaní malého kufríka smerom k privátu.
Prvý raz som šla byť celý víkend sama. Na jednej strane som sa tešila, že všetci šli domov a budem mať konečne trochu súkromia. Vidina masky, pobehovania len v tričku a hlasného spievania si, ma celkom tešila.
Ale zase ma to aj trochu znervózňovalo.. čo keď mi zašibe, alebo tak. Alebo zomriem a nájdu ma až v pondelok. Fúj, rozhnitú..
Zrazu som začula škŕkavý zvuk. A vychádzal priamo zo mňa!
Fcuk, čo mne je neská, keď som sa už aj najesť zabudla, to aký je sviatok.
V tej chvíli som si však spomenula na našu chladničku, v ktorej sa nachádzal iba kus nazelenalého syra, podotýkam, že pôvodne nie plesnivého a bezmocne som sa rozhliadla okolo seba, akoby som čakala, že z neba začne padať božská manna.
Nič také sa však nestalo, ale našťastie ma osvietilo a spomenula som si, že kúsok severne od nášho paneláku je zvyčajne nonstop otvorený a občas aj nejakú tú poživeň ponúkajúci stánok.
Zrýchlila som. Moje mäkké telíčko, nezvyknuté na takúto fyzickú aktivitu začalo protestovať. Bola som obvešaná ako vianočný stromček, v opätkoch ma začínali bolieť nohy a navyše som bola hladná. A hej, som ako chlap, pri pocite prázdneho žalúdka som proste nervózna.
Navyše som začínala mať pocit, že okolité krčmy majú záverečnú naraz a práve v tejto chvíli (čo bola samozrejme sprostosť, lebo bolo ešte pred polnocou) a všetci obvyklí štamgasti sa značne podgurážení vyvalili na ulicu. A to som použila teda enormný eufemizmus.
A dvaja si dokonca uľavovali o múr budovy, okolo ktorej som prechádzala.
Napadol ma vtip, „to je ale hrubosť“ „no a pozrite, pani, na tú dĺžku“, ale nepobavil ma ako prvý krát. Ok, klamem, nepobavil ma, akoby ma pobavil, keby som bola najedená.
Priznám sa bez mučenia, môj život sa z veľkej časti točí okolo jedenia. (Akoby to nebolo vidno, muhaha.)
Konečne som sa udýchaná dokymácala k stánku a ponorila ruku po lakeť do kabelky, v snahe vyloviť peňaženku. Bolo pre mňa záhadou, ako je možné, že čokoľvek som potrebovala odtiaľ vytiahnuť, nachádzalo sa takmer výlučne na úplnom dne a to moju úbohú študentsky ľahučkú peňaženôčku nevynímajúc.
Keď som ju však konečne nahmatala a víťazoslávne som sa nadýchla, že si vypýtam niečo, čo ma zachráni od nemilej smrti hladom (haha, tie tukové zásoby by mi vystačili aspoň na dva mesiace), niekto vedľa mňa povedal.
„Jedny LMky, prosím.“
Drzáň východniarsky sa jednoducho predbehol!
No tak ma to nasralo, ani neviem, kde sa vo mne nabralo toľko asertivity, aby som mu dosť neprimerane zvreskla; „Prepáčte, ale ja som tu bola prvá!“
Očividne som znela mierne nebezpečne alebo skôr šialene (ale bola som taká hladná!), lebo chudák chlap s východniarskym prízvukom sa mi vyplašene začal ospravedlňovať.
„Pardon, to som nechcel, ja som myslel, že už ste platili.“ A ten hlas sa mi zdal známy.
„Dve horalky a džúsik,“ zamrmlala som nie do okienka, ale stále do tašky, lebo odtiaľ som už zrazu nemohla vytiahnuť ani ruku.
„Pomerančový?“ zakričala na mňa teta.
„Jahodový.“
„Čo??“
„Jahodový,“ zopakoval po mne chlap.
„Nate,“ hodila mi teta večeru a ja som brutálnym šklbnutím dostala von tých pár centov, čo mi ostalo. Moje gélové nechtíky to našťastie prežili.
Zaplatila som a napchala si horalky, džús aj peňaženku naspäť do toho mecha.
Museli mi riadne horieť líca, lebo napriek tomu, že bola celkom teplá noc, cítila som na nich chladný vánok. Ó, áno, ja vždy viem, kedy očervenieť.
Zoškrabala som si z tváre pačesy, ktoré sa mi ako zvyčajne prilepili o balzam na papuľke a otočila som sa.
Vúú-húú.
„P-prepáč, nechcela som kričať,“ infantilne som sa zachichotala pri pohľade na kopu testosterónu, čo sa na mňa usmievala.
„V pohode.“ Už som pochopila, odkiaľ som poznala jeho hlas.
„Nepoznáme sa odniekaľ?“ pokračoval, kým si zapaľoval cigaretu.
„No, tak ja ťa poznám z Hotela, ale ty mňa asi nie.“
Zastrčila som si vlasy a ucho ako trinásťročná školáčka. Ach, tieto hormóny robia so ženami veci.
„Hej? No vidíš, to mi veľa ľudí vraví,“ inteligentne prevravel. Presne jeho íkvé ma v tej chvíli bralo.
„Ta sa môžeme zoznámiť,“ pokračoval, zatiaľ čo ja som si s kútika pery utierala slinku.
„Aneta,“ šepla som roztúžene a vystrela k nemu voľnú ruku.
„Niko,“ povedal celkom zbytočne, za rúčku ma potiahol a vtisol mi božtek na každé líčko.
Nebuď ako decko, nebuď ako švihnutá bíberova fanynka, nebuď... opakovala som si v duchu.
„Bože, asi to bude trochu čudné, ale môžeš niekoho pozdraviť? Ona mi neuverí, že som ťa stretla.“
Ehm, mišn fejld.
Niko sa najskôr zatváril zmätene, no potom očividne rezignoval, tak len pokrčil plecami. Och ako sa mu napli všetky svalíky pod tou tenučkou košeľou.
Horiac nedočkavosťou som ťukla rýchlu voľbu.
„Romčík? Nespíš?“ Dosť blbá otázka, pri tej hudbe v pozadí by som nezaspala ani ja. A to je už čo povedať, lebo ja dokážem hodiť čelo aj uprostred plesu.
„Niééé, pijeme,“ ozvala sa mi do telefónu bývala spolužiačka. Tiež to bol celkom nezmyselný dodatok, lebo za tie roky som už podľa jej hlasu presne vedela, kedy sa posilňuje borovodkou.
„Počúvaj, počuješ dobre? Niekto ťa chce pozdraviť.“ Keď som sa uistila, že vníma, podala som zjavne nesvojmu Nikovi mobil.
„Romča?“ pozrel na mňa a ja som hystericky kývala hlavou.
„Tu je Niko, z Hotela,“ nesmelo sa predstavil.
Výskanie adekvátne situácii, ktorému som sa ja vyhla len vďaka šoku, som počula aj bez zapnutia reproduktora.
„No, hej bolo to super,“ po chvíli stále krčil plecami, nevediac, čo povedať.
Pre mňa, za mňa, mohol krčiť aj celý deň. Hlavne že hýbal tými dokonalými ramenami.
Uspokojene som mu však prikývla, že mi môže telefón vrátiť.
„No, čo povieš? Štýl však?“
„Super, Anéét, môžeš si splniť sen z Mejsu,“ smiala sa ROmča.
Matne som si spomla na jednu ekšn v tanečnom klubíku môjho rodného mesta, kde sme sa ešte ako spolužiačky neplnoleté opili a zmietané hormónmi sa jedna druhej zverovali ako by sme chceli aby nás chlapci z hotela pretiahli. Ale naozaj len matne.
„Ty ťava, už nepi,“ rozlúčila som sa.
„To bolo čudné,“ nervózne sa usmial Niko.
„Hh, trošku, ale keď my sme vás tak sledovali na tej Jojke,“ snažila som sa trapasík trochu vykryť.
„No a ty asi nie si odtiaľto, však?“ Zmenil tému, keď sme sa nejako automaticky vybrali od stánku jedným smerom. Tá teta predavačka musela šťať smiechom, ak nás počúvala.
„Nie, nie, ja som z Liptova, tu len do školy chodím.“ Dýchaj, dýchaj. Nič sa nedeje.
Ďalšie príkazy, ktoré sa mi nedarilo poslúchať.
No čo, nebola som zvyknutá na komunikovanie s mediálne známymi ľuďmi a úprimne, vo všeobecnosti ani s takýmito jebačmi.
Preto motýle v žalúdku vytlačili aj hlad a z pier mi neschádzal nasprostastý úsmev.
„A čo študuješ?“
„Psychológiu, prvý rok.“
„Pani psychologička.“
„Uhm,“ usmiala som sa. Zas nasprostasto. Keby som tak dostala euro vždy, keď takto niekto zareagoval, mohla by som sa do Dominikánskej rovno presťahovať.
Blik, blik – kontrolka– trápne ticho.
„No a som chcela ísť domov neská, ale som zmeškala vlak tak idem naspäť, no.“
Blik, blik –kontrolka– príliš veľa informácií.
„No a si tu na internáte, či..?“
„Nie, nie, byt máme s kamošmi, už som akosi nezohnala internát.“
Prečo používam také dlhé vety? On také nepoužíva.
„A kde, tu niekde?“
„No, tuto, hneď blízko,“ mávla som rukou.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa, hoci sme už boli v polke cesty.
„Netreba.“ Ale treba, treba! Uhh, prečo hovorím takým prehnane veselým tónom.
„V pohode,“ usmial sa pokýval hlavou. Tak trochu mi pripomínal tých psíkov na zadnom okne auta, čo tak kývajú hlavami. Ale juj, zjedla by som ho, aký bol sladký.
Hm, hm, idem to dať okolo bloku, nech sa trošku rozvinie konverzácia?
Našťastie mi došlo, že on je odtiaľto a teda by si asi všimol obchádzku a tak som to radšej zavrhla.
Zastala som pred vchodom a posledný raz naňho roztúžene pozrela.
„Tu to je už, dík, že si ma šiel odprevadiť.“ Zaškerila som sa.
„V pohode,“ vážne pokýval hlavou, zase sa usmial a uprel na mňa tie svoje kukadlá.
Poznáte tie také momentálne mentálne skraty v mozgu? Tak jeden taký som v tej chvíli dostala, keď som bez rozmýšľania vyhŕkla.
„A nechceš ísť hore?“ Nie, ponáhľam sa. Nie, nechcem. Nie, s tebou, čo ti šibe?
„Môžem, na chvíľku,“ prikývol s ešte širším úsmevom než predtým.
Tie štyri schody k výťahu mi vzal kufor, čo sa samozrejme nezaobišlo bez mojej slepačej myšlienky, že ho nesie tak ľahučko, akoby bol prázdny.
No a v tom výťahu.. Bolo ťažké povedať niečo múdre, keď som mala problém zabrzdiť predstavy všetkých tých skvelé výťahové scény, kde hlavný hrdina výťah zastaví, random girl tam vyzlečie a..
Vyzeral ako z letáku. Vkuse sa pozeral dole na mňa, usmieval sa a iba bol sexi.
Ach a to teplo, čo z neho sálalo.
Doritkaloviecaspäť, zlepilo mi, keď som si už po druhýkrát v priebehu hodiny predstavila našu prázdnu chladničku. Čím ho ponúknem, omg? To bude ešte len trapas. Čo mu ten syr nakrájam? Alebo cukor na tácku nasypem? Ešte stále mu môžem dať horalku a džúsik.
Znova som očervenela ako redkvička.
Keď som odomkla dvere bytu, len som sa modlila, aby som tam nenechala niečo očiam návštevy nevhodné, ako nejaké gaťky po zemi alebo tak. Ale aspoň v tomto ma nebesá vyslyšali a tak som ho posadila do relatívne poriadenej obývačky a ja som bežala do kuchyne zachraňovať situáciu.
Ako retardovaná som začala otvárať všetky skrinky a zásuvky (bez toho, aby som tie predchádzajúce zavrela samozrejme) a snažila sa nájsť niečo adekvátne.
Krabicové víno!! Vďaka ti, ožranský spolubývajúci, že sa zásobuješ takýmito sračkami, čo potom nikto nechce piť.
Počkať, ale to nemôžem prísť s krabicou, by si o mne pomyslel. Tak, čo len do pohárov? A keď si bude chcieť ešte doliať?
Silno som uvažovala.
Náhla inšpirácia našťastie prišla v podobe prázdnych fliaš z nejakých lepších vín (všetko bolo lepšie, ako krabicové, takže latka nebola veľmi vysoko) tak som tam tú sviecu rýchlo preliala.
Čo mám neská deň návratu do puberty? Pripadala som si ako keď sme v pätnástich vodku prebaľovali do plastu.
Musela som sa zasmiať nad takýmito myšlienkami, keď už som si fajne oddýchla, že trapas nehrozí. Ako kráľovná som vošla k Nikovi v jednej ruke s pohármi a v druhej s fľaškou vína.
Nemusí vedieť, akého pôvodu.
„Jé, ty si zlatá,“ usmial sa. Ja sa zvyčajne toľko usmievam len zhúlená alebo pri maniakálnej fáze mojej samodiagnostikovanej bipolárnej poruchy.
Skúsený hypnotizérsky pohľad na mňa upieral aj kým som mu nalievala to „exkluzívne“ vínčisko.
Mierne, ale zato veľavýznamne sa na gauči posunul, tak som sa k nemu nejako naskladala.
Nechcela som si sadnúť príliš blízko, lebo nám šlo hlavne o rozhovor (sureeee ale na druhej strane, jeho magnetická príťažlivosť mi nedovolila sadnúť si inde.
A tie iskry ako medzi kovom a zváračkou, čo strieľali po obývačke!
Otočila som k nemu hlavu, že poviem niečo múdre, ale nič ma zrazu nenapadlo. No čo, som slabá žena a v tých očiach som sa chtiac-nechtiac dokonale roztápala.
Ani v american movies neplytvajú zbytočnými slovami a dnešný večer bol celý ako z komédie a tak aby bolo filmové dielo úplne dokonané, Niko naklonil hlavu a pomaly mi vtisol pusu na pery.
Úúúf, vyletela som až dade na Mliečnu dráhu.
Potom trošku odtiahol hlavu, možno sa chcel nadýchnuť alebo mi dať priestor na možné protesty (kdeže by som ja proti niečomu takému protestovala) a v bozku číslo dva už zapracoval aj jazyk.
Objal ma, nezbedník jeden, tými megaramenami a v tej chvíli som stlačila off a hlavu od tela odpojila...
O pár časových jednotiek zablikala Romči na mobile správa s textom „prirataj mi 5 bodov, 3 za hviezdu z Hotela a 2 za vek “
„Ty zvodkyňa,“ pomyslela si Romča, a na chvíľu sa zamyslela nad starou stávkou, čo niekedy s Anetou uzavreli a inými výmyslami z ich detských čias.
Znova som zapojila hlavu a zavrtela sa v perinách. Pomaly som rozlepila oči.
Výborne, večer som sa nestihla odmaľovať ani vytiahnuť šošovky. Musela som mať kruhy ako panda.
Pomaly som nakukla pod perinu, ešte spal. Nahlúplo som sa zachichotala. Bolo to prvý raz, čo som sa zobudila s teplým sexi telíčkom vedľa seba.
Potichu, nech ho nezobudím, som si vzala zo zeme gaťky a snažiac sa nerobiť moc pohybov som si ich natiahla.
Po prstoch som cupkala do kúpeľne, kým som malíčkom nezakopla o prah.
„Do fakáááá,“ zaskučala som.
Periny sa pohli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár