Tri kačičky s hnedým perím okolo veľkého káčera s lesklou zelenou hlavou. Rada sa dívala na vodu. Ako tiekla, cítila pokoj. A to sa nestávalo často.
Celou váhou sa oprela o zábradlie, na ktorom sa niekoľko rokov odlupoval náter a nik sa ho neobťažoval znova namaľovať a bucľatou rukou si podoprela bradu.
Premýšľala. Voda hučala, no jej to znelo spevavo.
Ako veľmi by chcela byť tou kačkou.
V duchu sa zasmiala nad životnou iróniu. Dávali jej kopu prezývok, ale zo zvierat bola vždy len prasa, tučné prasa, tučná krava ... naivná sliepka, tak si vravievala sama.
Preniesla váhu na ľavú nohu, pravá jej už celkom stŕpla. Dnes zase na telesnej ostala stáť. Nik ju nechcel do tímu, nik s ňou nechcel mať nič spoločné. A tak len sedela, no možno to bolo dokonca menšie zlo. Keď hrala, zvyčajne bola „neschopná krava“ .
Vopchala si ruky do vreciek a nahmatala nedojedený kus rožka z desiaty. Hodila ho do vody. Jedna z kačiek sa vrhla k nemu, no nestihla, a rožok jej odplával. Prišlo jej ľúto hladnej kačky. Nemala už nič, čím by ju mohla nakŕmi, a tak sa radšej pobrala preč. Bezmyšlienkovito blúdila po meste, prázdnym pohľadom kĺzala po ľuďoch, ktorí prechádzali okolo nej. Z myšlienok ju vyrušila iba skupinka podnapitých detí.
„To čo je za čudo,“ nejaká bárbinka na ňu vyvalila oči a chalani okolo nej sa povinne začali rehotať.
Zapýrila sa. Brániť sa by bolo zbytočné, už to dobre poznala. Posmešky, hlúpe prezývky, trápne narážky na jej postavu. Ťahalo sa to s ňou už od základnej. Naivne si myslela, že na strednej to bude iné, veď predsa už nie sú deti. No pre ňu sa nič nezmenilo, práve naopak, bolo to horšie. Smiech hlasnejší, poznámky drsnejšie.
V jej triede, alebo skôr v triede, kam chodila aj ona, sa s ňou nikto nerozprával. Nikto nemal záujem strácať čas s nudným, neobľúbený dievčaťom, ktoré o vzrušujúcom víre udalostí strednej školy ani nesnívalo.
No ona bola aj tak plná snov, ideálov. O pár týždňov mali ísť na chatu a tajne, v kútiku duše dúfala, že možno tam sa ľady prelomia a viac od nej nebudú všetci bočiť.
Keď sa okolo Váhu vracala domov, kačky tam už neboli.
Mladá učiteľka vošla do triedy. Boli to jej deti, mala ich rada a keď ich občas hladkala pohľadom rozmýšľala o každom jednom osobitne. Chalani bol vysokí, črty už skoro úplne mužské, nejedno dievča zo školy sa prechádzalo po ich chodbe práve kvôli nim. Dievčatá boli rovnako pekné, no každá iná, každá osobnosť jej triedy bola zaujímavou postavou a silným jedincom.
Len tú v poslednej lavici si akosi nevedela obľúbiť. Príliš okrúhla tvár, vlastne všetko až príliš okrúhle, nízka postava. Nikdy nič nevravela, pokiaľ sa jej niekto neopýtal. Také škaredé káčatko medzi labuťami. Tak jej pripadala. Aj ona, ich triedna bola labuť a hoci by to nikdy nepriznala, na to dievča, ktoré nosilo samé príliš veľakrát vypraté veci, sa dívala viac s odporom ako s ľútosťou.
Hlavnou témou triednickej hodiny bola chata. Učiteľka im povedala všetky informácie, ktoré potrebovali a potom sa posadila na katedru. Sukňa sa jej pritom vyhrnula o pár centimetrov vyššie a chalani v prvej lavici okamžite začali slintať. Labuť si to uvedomovala a lichotilo jej to. Hoci aj to bola jedna z vecí, ktoré by si nikdy nepriznala.
„Školský poriadok platí aj na chate,“ Ozvalo sa nesúhlasné mrmlanie a pár povzdychov.
„Takže mi tu všetci podpíšte, že ste boli poučení o bezpečnosti,“ dokončila, posunula papier do prvej lavice a začala sa rozprávať s chalanmi, ktorí sa neustále pokúšali zatiahnuť ju do rozhovoru.
„Ty nie, Piggy,“ zakričal zrazu ktosi. „Piggy,“ čiže „Prasiatko“ prekvapene zdvihla hlavu. Starým atramentovým perom urobila na papieri machuľu. „Majú to podpísať len tí, ktorí idú,“ pokračoval jeden z chalanov a ostatní sa začali rehotať.
Učiteľka zbystrila pozornosť.
„Čo sa deje?“ Povedala nahlas. „Je niekto taký, kto nejde s nami na chatu?“ spýtala sa.
V triede bolo zrazu hrobové ticho.
„Hej, ona nejde,“ kývol hlavou chalan smerom presne k tej osobe, ktorú triedna označila za „Škaredé káčatko“. „Veď aj tak, čo by tam s nami robila?“ povedal ešte nahlas a ostatní sa zas zarehotali. „Si zabil ...“
„Čo si ty jej hovorca?“ schladila ho učiteľka.
„Je to pravda?“ obrátila sa dievčaťu, ktoré bolo čiernou ovcou. Vranou medzi holubmi.
Len tam sedela. Nevedela, čo má povedať. Pár hláv sa na ňu obrátilo, tí odvážnejší, a v ich pohľadoch sa dalo jednoducho čítať. Vety ako: „Nechceme ťa tam, nehodíš sa k nám, nehodíš sa nikam!“ ostali nevyslovené. Zvyšok triedy len alibisticky hľadel na lavice. Zrazu im prišli veľmi zaujímavé. Zbabelci.
Takto to nechcela. Jej sen sa zrútil. Nešlo len o prijatie do kolektívu, no konečne mala nádej že bude niekam patriť. Naivná sliepka ... pokrútila hlavou.
Tridsať labutí sa v duchu spokojne usmialo. Škaredé káča nás nebude otravovať, chatu si užijeme, ako sa patrí !
Z toho, čo sa udialo v škole, bola smutná. Celé poobedie preplakala. No nakoniec jej predsa len došlo, že svet sa nezrúti. Že nemusí byť a patriť k tým „naj“ aby ju niekto mal rád, aby bola plnohodnotným človekom.
Zobrala z kuchyne starý chlieb, obliekla si bundu, ktorú si pôvodne kúpila stará mama, ale nakoniec jej bola malá, a tak ju zdedila ona, a vyšla von. Nohy jej automaticky zamierili k Váhu. Kačičky tam plávali tak ako včera, akoby sa odtiaľ celý čas ani nepohli a čakali na ňu. Akoby nemali nič iné na práci.
Hm ... veď ani nemajú, uškrnula sa a potom sa dokonca nahlas zasmiala nad podivným tokom svojich myšlienok.
Nahla sa cez zábradlie a hodila prvý kúsok chleba.
Čľupol do vody, no kačky sa ani nestihli spamätať a už bol preč.
Druhý kus zrejme uchytil vietor, lebo padol ešte ďalej.
Na chvíľu sa zamyslela a potom prešla ku koncu zábradliu priamo nad kačky. Chcela chlieb hodiť za kačičky tak, aby sa nevyľakali a zároveň im potrava poplávala priamo k zobákom.
Celou silou sa zaprela do zábradlia a zahnala sa ...
Zábradlie bolo staré a zhrdzavené. Fyzika ani chémia nesklamali.
Telo bezvládne ako handrová bábka dopadlo do studenej vody, ktorá pod svojou, naoko mierumilovnou, hladinou ukrývala slizké a ostré kamene. Kačky sa vzniesli nad vodu. Boli zmätené.
Na pár minút sa všade rozhostilo ticho. Akoby celá príroda skamenela hrôzou, ani len voda nehučala ako zvyčajne.
A potom sa kačky pomaly vracali domov ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár