To pošahané slovné spojenie som si jednoducho nedokázala odpratať z mysle.
„Nebojíš sa?“ šepol mi Elej do uška, keď sa už aj hlasy našich zľahka, ale naozaj len veľmi ľahučko, spoločensky unavených kamarátov, stratili medzi stromami.
„Trošku,“ odšepla som mu.
Pravdu povediac, keby som nebola hus, bála by som sa viac. Hlboká noc, hlboký les, hlboko dno súdka s červeným vínkom, ktoré chlapci doniesli. Ale na také logické (momentálne pre mňa nudné a zbytočné) veci, ako sú medvede alebo ochrana, som ani nepomyslela. Dobre, možno trochu, ale statočne som to ignorovala.
Zrazu niečo zapraskalo a v tichu medzi stromami to znelo minimálne ako armáda hipogrifov. (Čo za blbosť ma to vtedy napadla? Musím obmedziť .. Hm .. Pottera alebo zelené? Ťažké rozhodnutie ..)
„Nezjedz ma!“ hystericky som zvreskla a dvojčatami (zvyškom tela tiež, ale realitou stále zostáva, že ony boli k nemu proste najtesnejšie) som sa pritlačila k Elejovi.
Začal sa smiať.
„To bol len konárik,“ dostal zo seba, keď si utieral slzy, ktoré mu vyšli, ako sa smial.
Zbožňujem jeho smiech. Vždy naplní celý priestor okolo mňa, je bezstarostný, detsky hravý a on pri ňom navyše vyzerá na zjedenie. A keď sa k tomu pridá aj kvalitné zelené, smejeme sa spolu aj celé popoludnie...
„Si hnusný,“ obvinila som ho detským hláskom, ktorý som síce neznášala, ale on mu nevedel odolať a hrala som urazenú.
„Čo keby to bolo dáke obrovské zviera s ostrými tesákmi a naozaj by si ma chcelo dať ako nočnú maškrtku?“ provokovala som ho ďalej.
„Tak by som si ťa bránil .. až do krvi.“ Hm .. odpoveď som zhodnotila ako celkom uspokojivú.
Chcel ma chytiť za ruku, ale ja som sa mu vyšmykla. Začala sa mi páčiť naša hra. (Hrala som sa, že som imúnna voči jeho nesmrteľnému sexepílu.
Zrýchlila som krok a jemne som sa vlnila v bokoch. (Alebo som aspoň dúfala, že jemne. V mojom stave som nevedela veľmi objektívne posúdiť realitu.)
Zrejme to zabralo, šuchot za mnou bol rýchlejší. Chcel ma dobehnúť, no ja som mu to neplánovala veľmi uľahčiť a rozbehla som sa. Zase podotýkam, že som akosi ignorovala pud sebazáchovy a radšej som poslúchala .. ehm .. iné živočíšne pudy.
Potom som sa len tak obzrela ponad plece. A bola som sama.
Najskôr som sa chcela skúsiť vrátiť po tej istej ceste, ale nehrozilo. Nemala som ani poňatia, z ktorého smeru som prišla.
V mojej nie celkom triezvej makovici som mala úplne prázdno a tak som si len sadla do trávy a pomaly som sa rozplakávala. Ani som si nevšimla, že som na malej čistinke (to slovo sem tak čudne nepasuje, pripadá mi ako z rozprávky o Perníkovej chalúpke, ale čo už akoby priamo vystrihnutej z Twilightu.
Už som sa videla na vlastnom pohrebe. Bola síce dosť teplá noc, a pár dní bez jedla by mi len prospelo, ale tá hladná zverina všade naokolo (a proste som preháňala) .. Tak som sa aspoň duševne lúčila so všetkými priateľmi a rodinou a začala som si vymýšľať, čo asi tak napíšu na moje parte. Tragicky zahynula? Kvôli vlastnej blbosti? Jej telo sa nikdy nenašlo, pravdepodobne ju v lese roztrhali veveričky?
Vtedy na mňa niečo skočilo a uhryzlo ma to do krku!
(Dobre, neskočilo. Ale v tej chvíli som mala taký pocit.)
Až po pár sekundách s kŕčovito zažmúrenými očami som si uvedomila, že necítim bolesť, ale zimomriavky a to na krku nie sú zuby. Ak aj boli, tak len trošku, ale hlavne to boli pery.
Ešte stále v očakávaní uvidieť Smrť, ako sa ku mne skláňa, som sa otočila.
Ale bol to len Elej.
Našťastie
Tentoraz ...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
carper
16. 1.januára 2011 11:02
boba
Napíš svoj komentár