Dotkol si sa mojej duše, utíšil si moje myšlienky, svojimi činmi a sebou samým si ma presvedčil, že toto je to, čo v mojej hlave žije už roky. Môj strach a pochybnosti si vyvrátil a ubezpečil si ma, že sme v tom spolu. Dal si mi všetko, povedal si, že toto je môj nový svet a náš spoločný život. Len aby si mi to napokon všetko zobral. Nikdy nechcem zabudnúť na pocity, ktoré si mi spôsobil, akokoľvek ma teraz bolia, sú to najvzácnejšie kúsky Teba. Tak nádherné okamihy, plné prekvapení a nádeje, sa nedajú opísať, len cítiť. Prehrávam si ich v hlave neustále dookola, aby spomienky nezošedli, hoci ma pichajú ako tŕne z ruže.
Človek ako Ty je vzácnosť. A ja som to videla od začiatku. Len som nevedela, čo Ty odo mňa potrebuješ. Pýtala som sa, dedukovala, tipovala. Snažila som sa robiť veci v domnienke, že to sú práve tie Tvoje nevyslovené slová. Ako sa ukázalo, mýlila som sa. A zároveň som sa ponorila do snahy ochrániť samu seba. Pritom jediné, čo sme potrebovali, je vypočuť si Ťa. Aby si prišiel za mnou a vypľul na mňa svoje myšlienky, svoju prepchatú hlavu, ja by som už našla v tom chaose kúsok, za ktorý by bolo možné to uchopiť a posunúť smerom k šťastným zajtrajškom. Tak, ako sme to urobili predtým v opačnom garde. Komunikáciu medzi nami som považovala za našu najväčšiu cnosť, a práve na nej to zlyhalo. Láme mi srdce, že som nedostala šancu. Šancu niečo zmeniť. Tak, ako ja som Ti tú šancu dala, hoci si vedel, aká je situácia, Ty si mi ju nedal. Nedal si priestor niečo zmeniť a prázdnota vo mne len rastie. Neopísateľný pocit bezmocnosti...
Naše rozdielnosti, a že ich bolo priveľa, som nepokladala za problémy, ale za výzvy. Postavil si ma do situácií, v ktorých som nečakala, že sa niekedy ocitnem. Aj keď nie všetko mi spôsobovalo radosť, bola to daň za čas s Tebou. Kým bol ešte kvalitný... Viem, že tie spomienky, ktoré mi teraz mozog zahaľuje do hmly dokonalosti, ma nerobili až takou šťastnou. Ale vždy som Ti vravela, že potrebujem čas si zvyknúť. Čas nájsť v Tvojom svete kúsok miesta pre mňa a kúsok môjho sveta. Bolo to náročné, priznajme si. Tie okolnosti okolo nás oboch si vyžadovali dávku trpezlivosti a pochopenia. Ale ťažko pochopíš človeka, ktorý nechce byť pochopený...
Zmätená som a akokoľvek chcem uveriť, že Tvoja láska bola myslená úprimne, slová "aspoň sme zistili, že vieme ľúbiť" ma dostali z rozprávky. Že viem ľúbiť som o sebe vedela už predtým. Len som nechcela. A keby si ma nepresvedčil, tak si to ani nedovolím. Dovolila som si to, lebo neverím, že osudovou láskou sa narodíš, ale staneš. Vyformuješ. Tak ako som hľadala v Tebe, ako som Ti otvárala moju dušu, tak som Ti povedala, čo potrebujem, a bolo Tvoje rozhodnutie, či mi to vieš dať. A fungovať to malo aj opačným smerom.
Je úplne v poriadku prestať ľúbiť, pretože láska niekedy nestačí. Len to tak veľmi bolí. Myšlienka, že čím viac si ma spoznával, tým menej lásky v Tebe bolo. Nemám dôvod sa hnevať, lebo ešte aj teraz sa ku mne správaš tak, že mám chuť ťa chytiť za ruku a nikdy nepustiť. Avšak všetka láska k Tebe sa na ten hnev premenila. Hnevám sa viac na seba, že som neprišla na to, čo Ti mám dať. Vyčítam si to a uisťujem sa, že chyba je vo mne. A zároveň v Tebe. Iste, najkrajšie by bolo, keby bol za tým niekto tretí. Lebo takto mi napadá milión riešení, milión možností, pri ktorých smiem dúfať, že by obnovili umierajúci plameň.
Verila som Ti od začiatku, hoci teraz mám pocit, že si to prepálil. Že si na mňa zatlačil a chcel všetko hneď, aj keď som Ti hovorila, aby sme na to nešli tak rýchlo. Ale poddala som sa s nádejou, že Ty vo mne vidíš niečo osudové. A teraz, keď to už nevidíš Ty, to vidím ja... Môj život pred Tebou bol nádherné naplánovaný, vypočítaný. Všetky moje sny a ciele som zmenila, aby sme boli spolu. Kým Ty si hovoril o sťahovaní, ja som v hlave rozmýšľala, ako to zosúladiť, aby sme boli spokojní všetci. A je veľmi ťažké sa k tomuto mindsetu vrátiť. Znova vidieť svetlú budúcnosť plnú nádeje.
Láska je pocit, a verím, že to medzi nami bolo výnimočné. Nemôžem tvrdiť, že som to nechcela vzdať aj ja, prakticky už od začiatku, ale vždy sa našlo niečo, čo ma utvrdilo v tom, že tento vzťah stojí za to. Aj keď boli zlé dni, ktoré som prežívala len vďaka spomienkam na krajšie dni, vždy som napokon zabojovala. O tom, že obaja máme úplne iné záľuby, sme vedeli hneď a mali sme byť na to lepšie pripravení. Všetky naše rozdiely nás mali donútiť k rozhovorom. Hoci ja som bola za to rada, pretože sa potrebujem posunúť iným smerom, než kde som teraz, pre Teba asi bolo jednoduchšie to vzdať. Lebo tento vzťah by bol založený predovšetkým na kompromisoch.
Chcem vedieť vrátiť čas do doby, keď to bolo ešte krásne. Vzácne a dokonalé. Keď si sa o mňa staral a ja som spoznávala, aký úžasný chalan si. A bola Tvoje najšťastnejšie dievča na svete. Ostali mi už len spomienky, že som stratila vzácnosť. Čas plynie a láska vyprcháva.
Povedal si "Navždy." A ja som Ti to uverila, až dokým si nepovedal "Nevidím v tom budúcnosť."
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Je veľmi príjemné sa po toľkých rokoch vrátiť k písaniu, hoc za ten čas bolo spísaniahodných myšlienok a situácii dosť veľa. Možno je škoda, že tieto spomienky už nemám. Je smutné, že ma sem priviedol až tento príbeh a že bolesť je najlepšia múza. Želám si, aby to tak nebolo, aby som už nikdy nebola zlomená. Aby som už nikdy nikomu nedovolila ma zlomiť. Moja hlava je neutíchajúce peklo, ktoré sa na chvíľu dalo ovládať. Pomáha mi písať a ešte viac mi pomáha byť vypočutá. Myslím, že každý jeden z nás chce byť vypočutý. Každý z nás bojuje s myšlienkami, mnohé sú neškodné, väčšina z nich spôsobuje omnoho väčšie obavy, než by mala, a niektoré sú hlúpe. Ale aj napriek tomu máme potrebu dostať tie slová z našich hláv a mať aspoň jeden pár neodsudzujúcich uší.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Toto je navrat! Skoda, ze taky smutny
Napíš svoj komentár