...je, pravdepodobne, tá najsmutnejšia kniha, akú som doteraz čítala. Vyšla v roku 1974 a taktiež jej príbeh sa odohráva na konci sešťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov.

Veľa ľudí, ja medzi nimi, si na začiatku určite myslí, že kniha zobrazuje život Erika, hlavnej postavy. Musím však upozorniť, že to tak nie je. Dojemný príbeh je napísaný Erikovou mamou, podľa skutočných udalostí. Sú v ňom zhrnuté štyri roky zo života jednej normálnej americkej rodinky, ktorú postihlo veľké nešťastie.

Erik je mladý, nádejný športovec, ktorý sa o dva dni chystá na vysokú. Po náleze vyrážky sa zastaví u doktora a presne vtedy sa začína tvrdý boj. Boj Erika s leukémiou, boj Erikovej matky o priazeň a pochopenie vlastného syna, boj celej rodiny o finančné prežitie. Keďže dej sa odohráva na prelome 60. a 70. rokov, lekári nemajú také účinné lieky ako dnes. Aj tak sa však z plných síl snažia Erikovi pomôcť a všetci v nemocnici si ho veľmi obľúbia. Erik totiž nie je ako iní pacienti. Je rozhodnutý o svoj život bojovať a bojuje častokrát aj vtedy, keď ani lekári nevidia nádej na prežitie. Počas liečby sa snaží osamostatniť, snaží sa žiť ako normálny dvadsaťročný chlapec. Preto aj medzi ním a jeho priveľmi starostlivou mamou vznikajú rôzne nezhody, ktoré ju privádzajú do šialenstva. Práve odhodlanosť Erika nevzdať sa a emotívny opis všetkých udalostí zapríčiňuje, že táto kniha nenechá jediné oko suché.

Erik trpel leukémiu, no celé dva roky sa mu darilo žiť skoro normálne, bez toho aby o jeho vážnej chorobe niekto vedel. Po nejakom čase sa však zákerná rakovina prejavila aj na jeho zovňajšku a práve vtedy sa všetci jeho známi a známi ich známych pokúšali Erikovi pomôcť. Každý prispel svojou troškou - krvnými doštičkami. Keď bolo Erikovi najhoršie, do nemocnice chodilo darovať doštičky niekedy až päťdesiat ľudí denne.

Vďaka pomoci kamarátov a vlastnému odhodlaniu sa Erik stal pacientom, ktorý prežil najdlhšiu liečbu tej doby. Doprial sám sebe čas na to, aby zažil lásku so sestričkou, ktorá ho najprv ošetrovala, neskôr s ním začala chodiť. Čas na to, aby pochopil rôzne strasti života, keď mu odchádzali priatelia z nemocnice a hlavne čas na to, aby sa so všetkými dôstojne rozlúčil.

 Blog
Komentuj
 fotka
kathykkie  18. 11. 2011 11:17
Myslim,že sme to mali na základke..rozhodne sa na to pozriem..vďaka za tip.
Napíš svoj komentár