Išli po nočnej ulici plnej ľudí a zvukov. Z každej kaviarne sa ozýval smiech a hluk, hudba, žiarili svetlá pouličných lámp, no ona to v podstate nevnímala. Bolo niečo málo po dvanástej, keď sa rozhodli, že pre dnešok stačilo. Ako každý piatok sa boli s priateľmi trocha zabaviť. Počas uplynulých mesiacov sa z nich stala celkom dobrá partia. Niektorí sa poznajú dlhšie a vždy niekto nový príde, ale všetci sú k sebe milí a to vytvára tú nezabudnuteľnú atmosféru týchto piatkových výletov.
Keď sa s Yasirom zdvihli k odchodu, nemuseli si už ani nič hovoriť. Obaja presne vedeli kadiaľ pôjdu. Chodili spolu už niečo cez tri mesiace a túto cestu spolu neraz absolvovali. Rozprával jej niečo o škole, o jeho kamarátoch, nejakú z jeho dobre známych vtipných historiek. Ona ho však, aj keď nechtiac, vôbec nepočúvala. Pozerala si na špičky svojich topánok, ktoré striedali jedna druhú na kamennom chodníku a myšlienkami bola niekde úplne inde. Vlastne ani nevedela nad čím rozmýšľa. Boli to síce úplné maličkosti, no ukrývalo sa v nich niečo oveľa viac. Jej nesústredenosť bola vždy známkou nervozity a práve to bolo to, čomu nerozumela. Ešte nikdy nebola takto roztekaná v jeho prítomnosti. Všimol si to aj on, tak zastal a vzal ju za obe ruky: "Halóó, kde si? Nad čím tak rozmýšľaš?"
Hneď, ako sa pozrela do jeho tmavých prenikavých očí, ktorými ju pred tými tromi mesiacmi tak očaril, všetka nervozita sa stratila. S úsmevom sa ospravedlnila, a dala mu pusu. Chvíľu ešte zotrvali v objatí a potom pokračovali v ceste. Ani si nevšimla, ako už sú ďaleko. Povedali si ešte zopár viet a boli na mieste.
Stáli pred veľkými drevenými dverami starého domu v centri mesta. Boli v ňom štyri byty, veľmi priestranné s nádherným výhľadom na starú časť mesta plnú tradičných malých kaviarní a úzkych uličiek. Keď sa jej podarilo prenajať si byt práve na takomto krásnom mieste, skákala od radosti skoro hodinu. Cestovanie bolo vždy jej snom a teraz, keď odišla do cudziny a našla si v nej tak krásny byt, myslela si, že šťastnejšia už ani nemôže byť. Aspoň pokým neprišiel on. Ten, ktorý teraz stál vedľa nej a držal ju za ruku.
Chystal sa ju pobozkať a rozlúčiť sa ako vždy, no ona ho zastavila: "Nesadneme si ešte na chvíľu?" Tvár sa mu rozžiarila, sadol si na kamenné schody a ona si ustlala v jeho lone. Dlho len tak po tichu sedeli v objatí a pozorovali ulicu. Bolo veľmi zvláštne, že aj keď boli v centre mesta, táto ulica vždy oplývala tichom.
Pozrela sa na neho a aj keď svetlo nebolo dostatočné na to, aby ho celého osvietilo, vedela si dokonale domyslieť na čo sa vlastne pozerá. Nič nehovorila, len sa pozerala a on ju nechal. Tmavé oči, hlboké a tajomné, obklopené malými vrásočkami smiechu. Tmavé vlasy, mierne zvlnené, ostrihané na krátko, opálená pokožka a na nej pár drobných pieh. Veľké, dokonale tvarované pery a v nich nie najdokonalejšie biele zuby, aké kedy videla. Jeho pôvod bol jasný na prvý pohľad. Veľakrát počula hovoriť svoje kamarátky, že s niekým takým by si nikdy nič nezačali, no jej to bolo jedno. Už vtedy vedela, že práve toto je jej ideál krásy. Záhadný cudzinec, ktorý môže byť len krátkym flirtom ale aj láskou na celý život. Tieto myšlienky a spomienky v nej vyvolali náhly príval energie a zimomriavky jej prešli od chrbtice až ku končekom prstov, ku korienkom vlasov. Ani nevedela ako, no zrazu, na vlastné prekvapenie, počula sama seba, ako hovorí: "Milujem ťa."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár