„Danny, ja sa idem pozrieť, či sú tu nejaké voľné kupéčka, “
a to som vôbec nepochopil, lebo nemám šajnu čo sú to tie kupéčká, ale asi sú to tie strašidelné kabínky.
„ a o chvíľku sa vrátim. Tak mi tu neurob hanbu a hlavne ani strýkovi Filiusovi! Lebo ja ťa so sebou nemôžem teraz vziať, nechcem aby si prechádzal cez priechody medzi vagónmi dobre, Dan? “
tak dobre, ostanem tu- ale aj sa tu trošku poobzerám! Keď Kim zmizla v akýchsi záhadných dverách, nabehol som si to hneď do prvého kupéčka. No, nie presne doňho, to nie, lebo boli zavreté dvere. A tak som počúval:
„Moja mam vraví, že najlepší liek proti spavej nemoci domáciach škriatkov je muklovský sprej na smrdiace nohy! Má sa ním natierať škriatkovo čelo každú polhodinu! Ale oco vraví, že on nepôjde zháňať do nejakých hlúpych muklovských obchodov nejaké sprejíky. Len by to vraj poškvrnilo dobrú povesť našej rodiny! Neznášam ako otcovi nejde o nič iné, iba o to, aby bol obľúbený! Pre mňa to napríklad absolútne nieje také dôležité! Chcem mať len dobré známky v škole. Načo mi je povesť? “ Nezastavil sa jazyk akémusi dievčaťu s piskľavým hlasom.
Fíha, tej sa budem vyhýbať! Nie je nič horšie, ako rozprávať o spreji na nohy! No dobre, tak idem ďalej – ďalšie kupéčko bolo celé popísané a škaredé. Tam určite nebude žiadne dievča! A naozaj, z kupéčka bolo počuť hluk a nadávky. Fíha, nech ma nezbadajú! Takých sa ja bojím!
„ Hej, bracho, hoď mi ten Red Bull! Nech sa posilním! Počuj, som zvedavý, či tam bude až taká nuda ako hovoril Edo, že Ed? “
„ Hej, minulý rok sme sa tam všetci unudili. Všetci profáci a profky boli taký zvláštni. Neviem, možno niečo taja! Možno sa niečo tento rok chystá! Veď kto vie, možno bude nejaký tanečný turnaj! Síce pochybujem, že by nám, mladým breakdancerom dali nejakú možnosť na takej otrasnej a ponižujúcej škole! No, v každom prípade, asi sa máme na čo tešiť.“ Povedal ten...ten Edo.
No, ďalšie zvláštne kupéčko. Mladí hiphoperi. Niečo o nich viem, pretože aj moja Kim raz chcela byť hip hoperkou. Sú dosť namyslení no. Ale....pozor, veď oni si ma všimli! Júúj čo teraz? Rýchlo preč! Tak som bežal rýchlo tam, kde ma Kim nechala, lebo som sa bál, že ma prichytí ako nakukujem.A dobre som urobil. Ona sa hneď objavila v prechode medzi vagónmi. Júúj, to bol hluk! Veselo mi oznámila:
„ Danny, v treťom vagóne je voľné kupé! A vieš kto tam sedí? Jedno milé dievča, ktoré hneď ako ma uvidelo vo dverách, povedalo, že je tam voľné! Čiže môžeme vyraziť! “ ,
a vzala ma na ruky. Ojojóój, v tom prechode bola taká zima! Juj! Hneď som sa roztriasol. Dúfam len, že som Kim nevyľakal.Možno si myslí, že som chorý. och. A na chodbe v treťom vagóne už niekto stál a kýval nám: „Poďte sem, už vás čakám! “
No konečne si ma niekto všimol! Lebo stále zdravia iba Kim a mňa si nevšímajú. No čo už, musím sa zmieriť s tým, že som pes. Tak sme si sadli do kupé, Kim ma zložila na osobitné sedadlo. No, aspoň nejaké práva mám! A čo ma veľmi potešilo, dala mi moju farebnú kostičku. Na stole v kupé boli noviny, nejaké čokoládové žaby a Človeče nehnevaj sa. A to dievča sa začalo zoznamovať: „Ako sa vlastne voláš? Ja sa volám Bianca Tomato. Mám 11 rokov, rada kreslím, rozprávam, lyžujem sa, korčuľujem sa, hrám tenis, učím sa. Moji rodičia sa volajú Emily Tomato a Jack Tomato. Mama robí výtvarníčku a otec vyrába klince. Mám aj brata – volá sa Charlie Tomato a na Rokforte je už siedmak. Tento rok končí. Tak rozprávaj teraz ty! “
„No, ja sa volám Kim Jeans, mám 11 rokov, rada hrám herectvo, spievam a hrám sa so svojim psíkom, najradšej na svete mám svoju rodinu- mamku Jane Jeans, ocka Viktora a môjho najmilovanejšieho psíka Dannyho! “ kráásne zakončila moja Kiminka. Mám ju najradšej na celom svete.
Tej Biance , či ako sa to volá, som kývol hlavou a venoval sa ďalej svojej fialovej kostičke. No jasné, to som si mohol myslieť, že tá Bianca má hneď začne cmukať, hladkať, a rozplývať sa nado mnou. Olízal som jej ruku a odvrátil som sa, akože: „Kým ťa lepšie nespoznám, tak sa s tebou veľmi hrať nebudem.“ Ona trochu sklamane na mňa pozrela a venovala sa svojim novinám na ktorých bol titulný obrázok akási palička -zrejme prútik, taký má aj Kim. Zaujímalo by ma, o čom číta. A Kim, akoby mi čítala myšlienky- spýtala sa jej: „Čo to čítaš? Denný Prorok“ prečítala nahnutá ku Biance. „to je zas čo? “
„A nieje to jasné? ! Je na tom predsa obrázok čarodejného prútika a sú to noviny: spoj to: čarodejnícke noviny! Ťažké? Nie.“ zasmiala sa Bianca “sú to najčítanejšie noviny čarodejníkov! Potom je tu niečo pre gazdinky-Čarodejnica. A vždy pravdivo píše Sršeň! Jeho autor je otec jedného dievčaťa z Rokfortu, volá sa pán Lovegood! “ nadšene zakončila.
Mohla by byť z nej dobrá kamoška! Pohľad na humor má síce svoj, ale je mi sympatická. Asi sa jej nejakým spôsobom ospravedlním za to, že som si ju nevšímal. Zoskočil som zo sedadla, trocha si ponaťahoval svaly a vyskočil na sedadlo ku Biance.Ona sa potešila a začala ma hladkať. Ja som pokrútil chvostom aby som ju potešil. Tak sme sedeli hodnú chvíľu, až pokiaľ sme nezačuli hurhaj na chodbe. Vzápätí sa otvorili naše dvere na kupé a v nich sa zjavila nejaká pani. Zvučným hlasom(au, moje ušká! Viete že psy počujú o mnohokrát lepšie ako ľudia? ! ) sa nás spýtala: „Nejaké jedlo? “
Dúfal som, že Kim niečo kúpi, veď kým sme šli do Rokfortu, boli sme v nejakej uličke v Londýne a Kim si vybrala z nejakej zvláštnej budovy kopu peňazí. Do jej trezoru nás zaviedol nejaký podivný tvor- zrejme škriatok. Šli sme nejakým super rýchlim vozíkom a bolo to super! Naplno som si užíval tie dávky adrenalínu! Ušká mi viali a ja som sa od radosti krútil a štekal o stošesť! Potom v trezore sa Kim čudovala, odkiaľ má toľko peňazí.Myslela si, že to rodičia zamenili za „muklovské peniaze“. No ocko jej povedal, že to vybavil cez Filiusovu známosť. Na moje šťastie sa Kim spýtala tej pani, čo majú.
„Dievčička, kupuj! Všetko! Všetko je výborné! Fazuľky každej chuti ti snáď nemusím vysvetľovať, lebo sú naozaj každej, čokoládové žaby ti občas niekde odskočia, tak si dávaj pozor, no a ostatné veci sú všetky ako muklovské sladkosti, len tam máš zvyčajne nejaký darček. Tak, dušička? “ rýchlo vyklepala teta.
Kim, trochu zaskočená rýchlym návalom slov, sa asi rozhodla tú milú tetu potešiť a kúpila tri žabky, dva balíčky každej chuti a ešte nejaké iné neznáme sladkosti. Veľa to nestálo, tá teta jej dala dokonca aj zľavu, lebo jej Kim bola sympatická! Vážne milá teta. Zatiaľ sme, našťastie, niekoho nepríjemného nevideli, smozrejme ak nepočítam to sprosté dievča na nástupišti. No a keď teta odišla, Kim na celý vlak zvrieskla: „Ja som taká hladnááááá! “
Ja som na ňu hľadel ako na dievča, ktoré to nemá v hlave celkom v poriadku, lebo kričať ne celý vlak, že je hladná naozaj nieje v poriadku. No potom jej to našťastie došlo a s nadšením sa nás opýtala: „Bianca, Danny! Čo si dáme ako prvé?
Ja, kebyže viem rozprávať, hneď by som jej povedal, že si dám žabku, no tak som sa aspoň z Biancinho lona priamo pozrel na žabky. Kim, keďže máme takmer telepatické dorozumievanie, otovorila mi žabku. Nechápal som, čo hovorila tá teta, veď to je nepohyblivé.No o chvíľku som pochopil...Žaba sa rozbehla po celom kupé a každý sa plazil(teda, ja som sa plaziť nemusel) po zemi, aby ju chytil.Nakoniec sa to podarilo Biance. Vykríkla :“Mám ju, potvoru jednu hnusnú! “
No to nemala hovoriť, lebo práve v tej chvíli sa dvere kupé otvorili a v nich stál vysoký muž v čiernom plášti, s ulízanými vlasmi a s tmavými očami.Bol strašne škaredý.
„Čo ste to povedali, slečna? “spýtal sa ešte hnusnejším spôsobom, ako vyzeral.
„Hm, pane, po prvé: nevieme, kto ste a po druhé: povedala som, že som našla čokoládovú žabku. To tak vadí? “ zareagovala Bianca.
„ Slečna, ja som profesor Snape. Učím na rokforte elixíry, takže ma nenaštvite, lebo vám uvarím nejaký, po ktorom budete celý deň vracať! “ oboril sa naňu ten Snape.
„ Po prvé: je zakázané ubližovať študentom, náhodou som si o tom prečítala a po druhé: aspoň by som sa uliala z vyučovania“ pokojne podpichovala Bianca Snapa.
„Tak to by stačilo, slečná...slečná...slečná“ Nahneval sa Snape.
„Sa zasekol? “ Spýtala sa Bianca Kim so smiechom.
„Nie! Nevie, ako sa voláš! “ poučila ju Kim.
„Jáj! Pán profesor, volám sa Bianca Tomato.“predstavila sa Bianca.
„Tak, Tomato, buďte v mojej pracovni dnes po večeri. Čakám vás. Cestu vám už niekto prezradí. Tešilo ma. A, naozaj, nespomínam si, že by bolo v liste, ktorý ste všetci dostali z Rokfortu písané, že na Rokfort sa môžu nosiť...! “ prísne na mňa zazrel Snape.
„ Môj strýko je profesor Flitwick! Vybavil to! “ skočila mu do reči Kim. Zrejme sa bála toho profesora.
„Dobre, spýtam sa ho. No ak klamete, môžete rovno za mnou skočiť so slečnou Tomato aj vy! Dovidenia! A prezlečte sa do habitov! “ rozlúčil sa Snape a otočil sa tak prudko, až mu zavial plásť.No toto, dúfam, že nie všetci rokfortskí profesori budú takí hnusní!
„O my gote, to bol ale hnusný učiteľ! A do čoho sa to máme prezliecť? Čo je to habit? “ začudovane sa spýtala Kim.
„ Preboha, ty nevzdelaná, “ zhrozila sa Bianca “predsa rokfortské plášte! Ja ho mám tu, v kufri a ty? “
„Tiež, tak si ich poďme na seba hodiť.“ A o chvíľu už boli prezlečené do čiernych plášťov. Vyzerali až priveľmi vážne. No najviac ma na tom štvalo, že ja taký nemám.Urazene som zaštekal: „Hav! “
„Ó, Danny chce tiež habit? Neboj, aj pre teba mám! No, nie habit, ale pekný svetrík, na ktorý ti mama prišila logo Rokfortu.“ Upokojila ma Kim. Super, takže teraz už budem oficiálnym obyvateľom rokfortu! Kim mi navliekla krásny sveter celý zladený do farieb zelená, žltá, modrá, červená.Potom sa Kim spýtala:
„Bia, povedz mi niečo o fakultách.“
„No, ja osobne by som chcela byť v Bystrohlave, lebo sa celkom rada učím. Do Slizolinu by som nechcela ísť v živote, lebo tam vyrastali najtemnejší čarodejníci. V Bifľomore sa zase každý bifľuje a v Chrabromile...Vyrastal tam síce sám dumbledore, no neviem, či je to...to správne pre mňa. Na adrenalín a odvahu nie som nejako extra stvorená.“ Vysvetlila Bianca. Naozaj rada rozpráva. No zdalo sa mi, že Kim sa zapáčil Chrabromil. Odvahu rozprávať síce nemá, no dušou je to veľmi dobrodružné dievča. Aj ja by som tam chcel ísť. A podľa mňa má Binaca dosť odvahy na Chrabromil. Keď si len spomeniem, ako nebojácne sa rozprávala so Snapom! No potom už vlak začal spomaľovať a my všetci sme sa na seba s očakávaním pozreli. Čakalo nás niečo nové, nepreskúmané. A vyrazili sme von z vlaku.
Adelaide
Pokračovanie čoskoro!
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár