„Hej, Bianca, my sme prváci! Musíme ísť...hm, tam, “ ukázala Kim na toho chlapa.“ ku tomu obrovi.“
Tak sme tam zamierili. Bolo pri ňom už pomerne dosť prvákov(„prváci, semkaj! “) a všetci sa naňho začudovane dívali. A potom zavelil:
„Prváci, všetci sa teraz preplavíme člnmi do Rokfortu! “ začal ten chlap, no keď videl, ako sa jedno dievčatko od strachu roztriaslo, ubezpečil nás:
„Nebojte sa, bude to absolútne bezpečné- Dumbledore tie člny začaroval, takže sa nemôžme ponoriť a okrem toho, myslíte že načo idem s vami? Reku, dám na vás pozor, deti! Nebuďte zbabaleci, veď koľko z vás skončí v Chrabromile! Musíte byť odvážni, lebo na Rokforte vás čaká X nebezpečenstiev a záhad! Ale nemal by som vás strašiť. No reku, veď zmeškáme na večeru! Slávnostná večera to bude, tak je. Dumbledore to dobre vymyslel s tými domácimi škriatkami, výborne varia! Mimochodom, ja som Hagrid, rokfortský hájnik. Starám sa tu o to, aby sme mali z čoho piť tekvicový džús- chovám tekvice! “ chválil sa ten Hagrid „No namojveru, nejako sa mi nechce zastaviť jazyk! Tuším som to s Dumbledorom vo vlaku naozaj prehal s tou ohnivou whisky! “zachihotal sa a zamieril k obrovskému jazeru.
A vtedy sme všetci mali možnosť uvidieť ten veľký Rokfort, o ktorom nám kamaráti rozprávali. Tá krása sa nedala popísať. Zdobilo ho snáď tisíc malých vežičiek a v každom okne svetielkovala žiara kozubov. Uvideli sme štyri hlavné veže. V jazere sa jagala žiara toho veľkého hradu, nášho dočasného domova. Davom jedenásťročných detí a jedného psa to zašumelo. No potom sa Hargid spamätal a prestal sa zaľúbene dívať na Rokfort.
„Prváci, stačilo, budete mať ešte sedem rokov na pozorovanie Rokfortu! Teraz sa rozdeľte na skupinky po troch..Áno moja milá? “zastavil sa, keď k nemu Kim podišla.
„Prosím, pán Hagrid, počíta sa za člena skupinky aj pes? “ spýtala sa a ukázala na mňa.
„Jéj, pes! Ako sa volá? É, nepočíta sa, lebo ti zrejme bude sedieť na kolenách, nie? “ nadšene sa spytoval Hagrid. Že sa pýta! Jasne, že budem Kim sedieť na kolenách!
„Áno, jasné! “ povedala Kim, obrátila sa k davu a porozhliadala sa, či tam neuvidí niekoho sympatického. Našťastie nemusela dlho hľadať a našla, koho potrebovala. Nejaké neznáme, tiché a zamyslené dievča hľadelo na svoje tenisky. Kim ma nechala postrážiť Biance, pretlačila sa cez dav a prihovorilo sa dievčaťu:
„Ahoj, máš byť s kým v člne? U nás by sa jedno voľné miesto našlo! “
Dievča sa strhlo, neisto si obzrelo Kim, akoby uvažovalo, či má prijať ponuku.Potom však prikývlo a tenkým hlasom povedalo:
„Rada...“
Kim vyzerala, že ju to potešilo a tak jej kývla, akože má ísť za ňou a pretlačila sa ku mne a ku Biance. Potom sme stáli a čakali, čo povie Hagrid. A to dievča celý čas nič nepovedalo! Zrejme ju niečo trápi...No aby reč nestála, Kim sa po chvíli spýtala:
„Hm, ináč, prepáč že som sa ťa to doteraz nespýtala: ako sa voláš? Ja som Kim a toto je Bianca.“ Ukázala na Biancu “Tiež sme sa stretli iba teraz, vo vlaku. A toto je Danny môj psík! “
No čo ma veľmi prekvapilo, to dievča ma nepohladkalo! Naopak, stiahlo sa dozadu! No toto, snáď sa nebojí psov! To by bola škoda, ja som sa už totiž potešil, že budem mať niekoho tichšieho. Tak čo už...
„Čo je? Inak, ešte si nám nepovedala, ako sa voláš! “ zvolala Kim.
„Čo? Aha...No, so psami už mám skúsenosti a tento je veľmi veľký. Jednoducho sa bojím, no! A volám sa Katie.“
No pekne. Mal som pravdu. To je katastrofa. Veď Kim s ňou nemôže byť kamoška! Dúfam, že ma nezradí.
„Ach, Bože, Katie, veď vieš, aký je on mierumilovný? ! A okrem toho, musíš si naňho zvyknúť, ja som predsa stále s ním! A ak chceš byť ty so mnou, tak sa to nedá bez toho, aby si sa ho prestala báť.“ Rozčuľovala sa Kim.
A mala pravdu, veď Katie vyzerá celkom rozumne! Len by sme zbytočne prišli o kamošku. Ale, nebudem ju nútiť a nech ju nenúti ani Kim. Veď to nieje také podivuhodné, stretol som už veľa ľudí, ktorí sa ma báli. Takže toto nieje žiadna výnimka. A okrem toho, bude lepšie ak nás nebude tak veľa. Nemuseli by sme sa totiž vmestiť do jednej izby.
„ Pouvažujem o tom, no nerobte si zbytočné nádeje.“ Stručne a odmerane odvetila Katie so sklonenou hlavou, no potom sa k nám pripojila.
Potom Hagrid zavelil, že si máme sadnúť po troch do člnov a on sám si sadol do jedného maxi, ktorý aj napriek svojej pevnosti zavŕzgal. Potom povedal, že si máme zvoliť kormidelníka a my sme si zvolili Biancu, lebo hrá tenis, tak má zrejme šikovnosť v rukách. Bola tým nadšená. A vtedy som sa začal báť. Ešte nikdy som totiž neplával na lodi. Myslím, že Kim má morskú chorobu, lebo som jej to videl na jej zelenej tvári. Teraz nič nevravela, iba sa tvárila, že niečo hľadá v taške, no ja som vedel, že sa nechce pozerať vonku. Väčšinu cesty bol čln pokojný a všade bolo ticho, iba lampáše zavesené na malých stožiarikoch svietili v tej tme. No potom to s nami riadne nadskočilo. Ja som okamžite zoskočil z Kiminých kolien a Kim zvrieskla, lebo sa zľakla, že ma to zhodí dolu...Pod vodu. A vtedy som niečo zbadal pod hladinou. Bolo to veľké, zelené a z vody vykúkali ostré špice toho tvora. Plávalo to zároveň s nami a mne bolo jasné, že je to nejaká príšera. No nech sa Kim nebojí, ja ju ochránim! Vyskočil som na sedadlo medzi ňu a Katie a vystrel uši. Niečo som totiž začul. Tiché vrčanie, tlmené špinavou vodou jazera. Neisto som sa pozrel na Kim, nechcel som totiž, aby zase zvrieskla, no nebol som si istý, či to počula. Katie sa odo mňa stiahla, až teraz si asi uvedomila, že sedím vedľa nej. Spýtala sa Biancy:
„Nemám ťa vystriedať? Musí ťa už bolieť ruka.
No odpovede sa nedočkala. Bianca totiž celá vystrašená a s vypúlenými očami sedela a pozerala sa na vodu pred sebou, až som sa zľakol, že umiera, pretože voda sa jej odrážala v očiach.
„ Bianca! Haló! Máme ťa vystriedať? Teda, má ťa Katie vystriedať? “ kričala na ňu Kim.
„Kim, myslím, že tam dole niečo je. Nie, nemyslím, ja to viem. Na sto percent.“ tichým hlasom jej odpovedala Bianca. Takže som sa nemýlil- dole niečo číha, nejaká príšera, ktorá má s nami veľmi zlé plány. Začal som sa báť, no povedal som si, že musím ochrániť dievčatá.
A v tom ma niečo chytilo za hlavu. Veľká nechutná prísavka, celá pokrytá slizom. Bianca a Katie len zvrieskli a plné strachu sa odtiahli. No Kim sa okamžite na mňa vrhla a ťahala ma dole. No nič nepomáhalo. Tá príšera ma vztýčila vysoko nad jazero, takže som videl všetky tie vystrašené tváre a...medzi nimi dve nahnevané- Kiminu a Hagridovu. Vtom so mnou príšera zatočila a vyhodila ma do vzduchu.
Dlhú chvíľu som letel, pretože obluda ma vyhodila z riadnej výšky. A potom nasledoval tvrdý pád. Všetkých ostriekalo a ja som strašnou rýchlosťou padal...a padal...a padal. Myslel som si, že je to koniec, no odrazu ma tá príšera zdvihla. No, lepšie povedané vykopla, pretože sa jej asi nechcelo zohýnať. Myslel som, že opäť spadnem do vody, no potom som zbadal, že podo mnou je nejaká trampolína. Avšak, ružová.
„ Muselo to byť strašné, chudák pes, reku, už som sa bál, že to neprežije. Šmária, veď sa hýbe! “
Prebudil som sa niekde, kde to všetko žiarilo bielou. Všetko som videl rozmazane, nič som nechápal, no o jednom som bol presvedčený: nech ma nechajú ešte spať.
„ DANNY! “ šťastne zvolala...Kim. A vtedy som pochopil. Na všetko som si spomenul a povedal si, že nesmiem pôsobiť vyľakane. Tak som sa namiesto toho, aby som opäť zavrel oči, posadil. Rozospatými očkami som sa díval okolo seba. Boli tam tí ľudia, čo som predpokladal. Kim, Hagrid, Bianca. No niekto chýbal. Dievča, o ktorom som si od začiatku myslel, že nebude veľmi priateľské, hoci je tiché. To dievča sa volá Katie.
„Danny, nie je ti nič, bol si iba v bezvedomí. Našťastie. A Katie nás odpísala. Povedala, že sa nebude baviť s takými, ktorí sa starajú iba o zvieratá, lebo ona sa bojí veľkých psov. Vraj sa nebude zbytočne týrať. Vedela som od začiatku, že s ŇOU zábava nebude.“ Vysvetľovala Kim. A mala pravdu.
„ Prepáčte, decká, ale nemôžem byť na ničiej strane, musím byť rovnako prívetivý ku šeckým študentom. Takže k tomuto sa ja radšej vyjadrovať nebudem“ ospravedlňujúco povedal Hagrid.
„To nič, pán Hagrid, “...
„Šmária, nevolaj ma pán, prosím ťa! “ prerušil ju „nahnevane“ Hagrid.
„Prepáčte...“
„A neospravedlňuj sa.“ Upozornil ju opäť a Kim už radšej stíchla.
„No, decká, musíme si švihnúť, ak chceme prísť na slávnostnú večeru! Takže teraz všetci za mnou...Aj Danny“ dodal Hagrid, čo ma veľmi potešilo, že môžem opäť byť so svojimi kamarátmi.
Všetci sme poslušne cupitali za Hagridom, ktorý nás previedol obrovskými chodbami a schodiskami(„Z času na čas zvyknú meniť smer! “ poučil nás Hagrid, čo ma veľmi zaujalo.) až pred velikánske dubové dvere. Pred nimi už čakala okuliarnatá pani s ústami ako čiaročka. Na mňa, na Biancu a na Kim vrhla prísny pohľad a otočila sa k Hagridovi.
„Hagrid, ako ste si dovolili meškať? Toto je v histórii Rokfortu najneskorší príchod na slávnostnú večeru! Dumbledore sa snaží upokojiť situáciu, no všetci študenti sú nepokojní! Jeden prváčik sa dokonca povracal, aký bol hladný! Ešte šťastie, že škriatkovia majú vždy dostatok jedla! Dali sme mu nejaké žemle. No o tom teraz nechcem hovoriť. Choďte sa pripraviť a hlavne učesať, Hagrid! “ nervózne poučovala Hagrida.
A potom sa otočila k nám: „Choďte do vedľajšej miestnosti, čakajú tam vaši spolužiaci.“
Bianca sa tam vybrala a ja s ňou, hoci som zbadal, že Kim sa ospravedlňuje profesorke. A čo ma veľmi prekvapilo, profesorka sa usmiala! Kto by to bol povedal, že niekto taký sa dokáže aj zabávať! Zrejme na mne. Potom nás Kim dobehla a všetci spoločne sme vošli do miestnosti.
Čakal nás tam strašný krik a hurhaj, myslel som, že moje ušká to neprežijú. Každý sa tam naháňal, ohadzoval vankúšmi a kričal.
Na malom schodíku sedela Katie a smutne sa na nás dívala. Na chvíľu mi jej prišlo ľúto, no potom som zbadal, ako sa k nej prihovára vysoké dievča s dlhými mastnými vlasmi. Katie nadšene prikývla, vstala a spolu so Slečnou Ulízanou sa vybrala ku skupinke rebelantsky vyzerajúcich študentov. Keď ju zbadali, hnusne sa zasmiali, no potom ju prijali medzi seba. Víťazne sa na nás pozrela a venovala sa svojim novým kamošom.
A potom som si uvedomil, čo robím: asi päť minút som hľadel na Katie a vôbec som nevnímal SVOJICH kamošov. Vybral som sa k veľkému zrkadlu, pri ktorom stáli. Kim sa upravovala a Bianca jej zaujato vykladala o tom, čo spravil Hagrid:
„Normálne vyčaroval trampolínu, videla si to? Len švihol prútikom a povedal zaklínadlo Appari*! Niečo som o ňom čítala v príručke predrokfortských kúzel, ktoré mi kúpila mama, aby som si niečo vyskúšala.“
Jéj, dúfam, že aj Kim sa niečo také naučí! Potom však prišla profesorka, predstavila sa nám
(volá sa profesorka MacGonnagalová) a povedala, aby sme šli za ňou, tak sme šli. Všetci, aj Katie. Opäť sme zastali pred veľkými dubovými dverami. MacGonnagalka nás poučila o tom, čo sa bude diať dnu: prídeme tam, postavíme sa a budeme čakať. Ona potom povie naše mená a my si sadneme na stoličku. Študentom dá na hlavy klobúk, ktorý ich zaradí do štyroch fakúlt a ja vraj mám ísť všade len s Kim. Potom si pôjdeme sadnúť k príslušnej fakulte. No, dúfam, že to nezbabreme. A vošli sme.
V hale nás čakalo toto: štyri stoly s tisíckami študentov, vo vzduchu visiace sviečky, vpredu jeden dlhý stôl, za ktorým sedeli profesori a nad hlavami...OBLOHA? Myslel som, že Rokfort je hrad a nie amfiteáter! To je dobré!
Postavili sme sa do stredu a čakali sme. MacGonnagalka sa usmievala od ucha k uchu, no Dumbledore za stolom( jé, spoznal som ho! ) sa tváril napäto. Ani sa mu nečudujem, veď ak je pravda, čo vravela MacGonnagalová, že na nás toľko museli čakať, tak mu to ako riaditeľovi muselo byť dosť nepríjemné.
„S dovolením, nesiem stoličku! “ ozval sa do ticha škrekľavý hlas.
Všetci sme sa rozostúpili a vtedy som ho zbadal: malý, mojej veľkosti, s odstávajúcimi ušami a so špinavou utierkou namiesto trička.
„To je domáci škriatok! “
„Blúzniš? Je to utierkožrút! “
„Škriatok! Ja sa bojím, on je nechutný, Michel! “
„Danny, to je domáci škriatok. Vraj sa o ňom písalo v predrokfortskej príručke! “ nahla sa ku mne Kim.
Škriatok doniesol stoličku pred nás a unavený sa s hlasným puknutím vyparil. Potom MacGonnagalka začala triediť. Slečnu Ulízanú( pravým menom sa volá Alicia Snapeová) a Katie zaradil klobúk do Slizolinu. Potom ešte asi 30 ľudí zaradil do rôznych fakúlt.
„ Kim Jeans! “ zavolala macGonnagalka.
Šiel som s Kim ku stoličke, ako správny pes som si sadol k jej nohám. MacGonnagalka jej nasadila klobúk.
„ CHRABROMIL! “ vykríkol.
Hurá! Kim je v Chrabromile! Šli sme spolu k Chrabromilskému stolu, kde nás čakala hŕba študentov, ktorí nám blahoželali. Dvaja chlapci, zrejme dvojčatá sa tak tešili, že majú psa, že ma skoro rozpučili. Všetci sa na nás jednoducho vrhli, aby nás privítali. Potom Dumbledore skričal: „Tichooo! “
Tak sme stíchli. Sledovali sme Biancu, ktorá si ako posledná sadla na stoličku. Aj ju zaradil klobúk do Chrabromilu! Super, sme v tom spolu!
Potom Dumbledore niečo rozprával o pravidlách, vítal nás a nakoniec nám dal povolenie jesť. Ale...Čo máme jesť? No potom sa pred nami zjavili zlaté taniere, misky, príbory, podnosy a my sme sa pustili do toho. Niečo som zjedol a potom som v Kiminom náručí zaspal do pokojného, ničím nerušeného spánku, prvého na strednej škole čarodejníckej. Cítil som, že toto bude môj druhý domov.
Adelaide.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tesfaye
9. 5.mája 2009 13:15
skús písať kratšie časti...bude to čítať viac ľudí
Napíš svoj komentár