Na druhej strane cesty stojí muž. Vyžaruje z neho odhodlanie a moc budovať a meniť. Rozbehne sa, mení všetko, čo pokojne plynulo. Pierka sa za ním víria, kvety sa lámu pod jeho nohami. Nastáva zmena, podľa jeho predstáv. Len podľa jeho predstáv, neberie ohľad na druhých, neberie ohľad na nič. Len beží, mení, buduje... A ničí! Ničí to, čo bolo krásne. Ničí to, čo dokonale plynulo. Ničí to, čo ho obklopovalo a nežnou energiou mu prejavovalo lásku. Ničí všetko!
Odišiel preč. Ďaleko od mesta, ktoré plynulo samé vo svojom pokoji a harmónií. Odišiel niekam, kde pierka neletia vzduchom, kde kvety nemôžu dobrovoľne rásť.
A tam začal budovať. Začal vytvárať podľa vlastných, sebeckých predstáv a myslel si, že ak niečo bude jeho a bude to dokonalé, bude šťastný.
Postavil nové mesto! Dokonalé. Rovné, priame cesty, veľkolepé budovy, stromy a kry dokonale upravené, trávnik rovnako vysoký a rovnako dokonalý, ako všetko ostatné. V tomto meste nerástli kvety, vtáky nesedeli na stromoch. Bolo to dokonalé mesto podľa jeho predstáv. Bolo to jeho mesto, a nikto doň nechceš vkročiť, lebo nikto nemal predstavy ako on.
A tak mesto ostalo stáť prázdne, a on v jeho strede pozeral na to, čo vytvoril.
Rozhliadal sa dookola na tú neuveriteľnú nádheru. Vysoké budovy, veľké parky. Skvostná dokonalosť.
Po chvíli zosmutnel. Nenapĺňala ho radosť z toho, čo vytvoril. Bolo to smutné miesto, bolo prázdne, tiché... A bol v ňom sám. Lebo zabudol, že nie je dokonalý, a že nemôže budovať len podľa svojich predstáv.
Stiahol sa do svojho dokonalého domu, sadol si za stôl, a sám sa ponáral do svojho smútku. A nevedel, čo urobil. Nevedel, čo pokazil. Nevedel, kde sa stala chyba. Obklopovala ho čistá samota, prázdnota, nič...
Ozvalo sa klopanie... Pristúpil k dverám, otvoril ich, a uvidel tú ženu, čo pokojne stála na opačnej strane cesty, a všetko nechala plynúť. Tá moc, ktorá z nej vyžarovala bola neuveriteľná, a pritom nikoho neovládala, a nikoho ani ovládať nechcela, ale mala moc. Mala moc ovládať samú seba, vnímať svet, a dať mu vlastný priestor. A tak sa jej poklonil, kľakol si na kolená a hľadel jej k nohám. Nevedel, čo povedať. Cítil sa ponížený a nikto ho neponížil. Cítil, že všetko čo urobil bolo nesprávne, a nikto mu to netvrdil. Cítil vinu za to, čo vytvoril, a nikto ho neobvinil.
Sklonila sa k nemu, vzala ho za ruku, a spoločne sa vzpriamili. S pokorou a šťastím hľadel do jej očí. Kráčala mestom a on ju nasledoval. Prechádzali sa hodiny, dni, roky... A on začal vidieť inak, všetko bolo iné, všetko sa zdalo dokonalejšie vo svojej nedokonalosti. Už nevytváral a nemenil. Len nechal plynúť...
Po čase uvidel mestom letieť prvé semiačka kvetov, ktoré sa usídlili v tráve a časom rozkvitli. Prvé motýle poletujúce parkom a vznášajúce sa ponad kvety. Prvé vtáky vytvárajúce si hniezda v korunách stromov. A časom... Dlhým časom, ktorý len čakal a sledoval... Uvidel v meste ľudí... A uvidel život, chaos, šťastie, lásku... Uvidel svet! Uvidel svet, pred ktorým sa schovával, o ktorom si myslel, že nie je dokonalý, uvidel tú dokonalosť, ktorú skrývalo jeho sebectvo... A uvidel ju! Uvidel ako stojí na tej druhej strane cesty a ako sleduje a nechá plynúť. Uvidel jej pokoj a krásu. Uvidel jej úsmev a šťastie. A ucítil lásku! A už nikdy nechcel meniť, lebo vedel, že všetko je dokonalé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár