Čím viac si zvykám na to, ako sa mám fajn, tým menej toho píšem. Hyperbola. Odsek.

Aj sa mi túži písať a vždy zabudnem, o čom som chcela, lebo si zabúdam zápisník a vtedy sa tá myšlienka rozplynie vo vzduchu hneď ako ju vyslovia. Odsek.

Dve lavičky mám rada a jednu nie. A jednu neutrálne. Rada cestujem domov po tme autobusom sama. Cesta z Trstenej po tme sa mi ešte nikdy nespájala s ničím nepríjemným a tak sa mám fajn. Vonku je teplo, lebo už v apríli máme útržky leta, vzduch vonia ako prázdniny, len červené mašle sa zle hľadajú v tráve, keď je čierna a mokrá ako tretia nočná stráž. Odsek.

A sú aj iné fajn veci. Mať meno v prvom riadku tabuľky, vyhrať súťaž len vďaka súperovmu ostychu (ach jo, veď všetci vieme, že to je moja chyba, že sme vyhrali). Mať sa fajn a fajn a fajn. Keď sa dá rovnošata skombinovať so šatami, tak je proste všetko v poriadku. Odsek.

A keď sú chleby staré, ale aspoň sú Adidas a na stole je panda krát dva a jedným uchom počujem film a druhým život a všetko je fajn a všeko je ako má byť. A Soaré je o štyri dni a všetci sa radujeme (okrem E., lebo ide na svadbu kamsi do pečere, chúďa maličké, keď budem mať svedbu ja, zariadim to tak, aby každý mohol ísť na Soaré). A líca mám teplé a prsty studené, ako to už chodí. Odsek.

Oci, to mäso vonia príliš nahlas, nepočujem cezeň kakao. Odsek. Tu sa hodí.

Mám pocit, že sa mi už minuli odseky. Alebo sa už tak tešia na Soaré a na leto, že utiekli v čase. Sľubujem, že sa budem snažiť písať viac, lebo aj keďsa to nezdá, možno mi bude ešte báječnejšie. Len či sa to dá. Možno áno. Odkroj.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár