Je niečo okolo polnoci a ja opäť myslím na ňu. Na to kedy s ňou opäť budem a zároveň snívam s otvorenými očami. Zo slúchadiek mi tentoraz hrá Zoči Voči "S tebou". Zatváram oči, chcem zaspať, chcem sa zobudiť už na druhý deň, pretože budeme konečne spolu.
Stále ťa vidím predo mnou.
Čierna sa stáva bielou, dnešný deň včerajším.
Otázka odpoveďou, nejasné zas jasným.
Na všetko zlé som zabudol
S tebou, s tebou nemusím sa báť zlých snov.
S tebou, s tebou nemusím sa báť.
Preto ťa milujem preto mám tak rád, vždy tu budeš so mnou stáť.
Ty mi dávaš istotu, keď ma držíš za ruku.
Od toho momentu ako som spoznal Maťu ubehli už 3 mesiace. Cítim, že tentoraz to je iné, dlhodobé. Nie ako moje predchádzajúce vzťahy. To čo cítim k Mati som nikdy k nijakej necítil. Momentálne mám pocit, že s ňou chcem byť do konca života. Netrápim sa otázkou, že do kedy budeme spolu. Žijem prítomnosťou, v ktorej mi je skvele, v ktorej prežívam svoje najšťastnejšie obdobie života.
Opäť cítim v srdci teplo. Milujem, keď mi povie tie dve slová - ľúbim ťa. A ja jej na to môžem hneď odpovedať - ja teba tiež. Dnes budeme opäť spolu. Teším sa, ako keď som bol malý a bol som v tom, že Ježiško mi na Vianoce donesie darčeky. Vždy som okrem obyčajných darčekov dostal jeden výnimočný, jeden, po ktorom som strašne túžil. Teraz mám rovnaký pocit. Ako keby mi ju niekto z "tade hore" poslal.
O piatej sa máme stretnúť na zastávke. Maťa býva v malej dedinke 4-5 km od mesta kde ja. Často sme spolu. Cez týždeň hlavne po škole, kedy ju idem skoro vždy odkopnúť na SADku. Cez víkend chodím buď ja za ňou alebo príde ona. Väčšinou to striedame. Dnes máme v pláne ísť na pizzu, pretože pred nedávnom u nás otvorili novú pizzériu, tak sa tam chceme ísť pozrieť.
16:55. O 5 minút je tu. Som nedočkavý...
Prišiel autobus, otvorili sa dvere a ona vystúpila ako prvá. Vystúpila a usmiala sa na mňa. Ako by sa mi zastavil celý svet. Je tak nádherná. Čítal som raz niekde, že istý muž trpí takou zvláštnou chorobou, neustále cíti hlad. Ja mám asi podobnú chorobu. Som hladný po jej úsmeve, po jej vône, po nej celej.
Dojedli sme, pizza bola skvelá. Zvyšok večera sme strávili rozprávaním, mazlením, bozkávaním. Boli sme na ceste na zastávku. Na zastávke bola partia štyroch, evidentne podnapitým cigáňov. Autobus už bolo vidieť z diaľky, tak sme išli na zástavku. Jeden z nich však prišiel k nám.
„Nechceš sa mi s ním pohrať?," zakričal a buchol do Mati. Cítil som ako sa mi zvýšil tlak. Zlosť. Neváhal som a v momente som ho s jedným úderom zvalil na zem. Následne však za mnou prišli ostatní a začali ma kopať na zemi. Prišiel autobus. Vystúpili z neho traja "holohlavý". Pomohli mi. Poďakoval som sa im a uistil som sa, či je Maťa v poriadku. Nastúpila a odišla domov.
Po dvoch týždňoch.
Som sa facebooku a čakám kedy sa konečne prihlási. Hurá! Je online. Napísal som jej. No neodpisuje. Asi po 10 minútách mi napíše, že mi musí niečo dôležité povedať, že chce aby som niečo vedel. Mám prísť za ňou.
Sedím v autobuse. Neustále rozmýšľam, čo sa mohlo stať. Nechápem. Bojím sa. Sám seba uisťujem, že určite nič zlé, nič zlé som nespravil.
Vystúpil som z autobusu. Maťa sedí na lavičke. Ani sa na mňa nepozrela. Prišiel som k nej. Veľmi plakala. Celé oči mala červené. Musí plakať už dosť dlho pomyslel som si.
„Čo sa deje? Čo sa stalo?" Ihneď som sa jej spýtal.
„Marek... ja neviem ako ti to povedať. Ľúbim ťa. Nikdy mi nebolo tak dobre ako mi je teraz. Nevedela som, že sa až tak zaľúbim. Preto ti to musím povedať...
Ja... ja mám rakovinu."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
upirka113
23. 12.decembra 2010 18:41
áá tá pesnička tú milujéém najlepšia na svetee ach .. a inááč fasa to je
3
ty kokos, akože.. ja som si tu kategoriu, v ktorom to je zaradene nevšimol.. a.. keby nebol ten koniec s rakovinou, tak by mi nedoplo, že je to vymyslene a normalne som ti chcel napisať, že podobne som zažival aj ja lebo dotyčna tiež bola z dediny a sme sa striedali, že raz ona, raz ja a podobne pocity som tiež zažival
Napíš svoj komentár