Po dlhej dobe sa mi ozvala kamarátka Mary. Vlastne Marína, aby ste ma neobvinili, že som silou mocou moderná a vymýšľam všetkým anglické prezývky, ako to teraz v literatúre letí, ale pretože nemá rada Marínu od Sládkoviča, ostaňme pri Mary. Túto osobu som poznala už od detstva, aj keď teraz som sa s ňou vídala už menej. Občasné správy o jej živote sa ku mne dostávali prostredníctvom Silvie, keďže obe študujú v Trnave. V pamäti mi utkveli len dve informácie: že bude mať svoje fotky na nejakej študentskej výstave, čo som jej trochu závidela a to, že niekto sa vyjadril, že spamuje informáciami o šťastnom prešťastnom vzťahu so svojim o dva roky mladším priateľom, čo som jej v podstate tiež závidela. Chápete, väčšine ľudí toto vadí, kým oni nemajú taký vzťah, s ktorým môžu otravovať všetkých naokolo. Ja to otvorene priznávam - keby som bola šťastne zadaná (aspoň raz od založenia tohto konta), nič by ma len tak nedostalo, mohli by sa aj olizovať desať centimetrov od môjho nosa. Áno, aj so všetkými tými klasickými sprievodnými zvukmi a možno ešte nejakými zvieracími navyše.
No, späť k Mary: stretla som sa s ňou v MHD. Rozhovory v MHD u mňa jednoznačne vedú v rebríčku tých najhorších, keďže za tých päť až desať minút si toho väčšinou veľa nepoviete a aj to vyzerá vo väčšine prípadov (ak ste sa s tým človekom dlhšie nevideli) asi takto:
"Čau, ako sa máš?"
"Dobre. Ty?"
"V pohode."
"Ako škola?"
"Ujde to a čo tvoja?"
"Dá sa. Odkiaľ ideš?"
"Z mesta. Zháňala som tenisky."
"Aha."
"No, už vystupujem, tak sa maj."
"Čau."
A trochu podobne to vyzeralo aj teraz. Ale Mary sa stihla zmieniť o tom, že Silvia jej vykecala, ako ma Démon po troch dňoch nechal namotanú na Slovensku a odletel si do Anglicka. A potom sa Silvia diví, že jej nič nechcem hovoriť.
"Je to pravda?"
"Hej, no."
"A ako sa to celé zbehlo?"
"To je na dlhšie, proste on je od nás zo školy, stretli sme sa teraz na Bažantovi a vyvinulo sa to, v skratke."
"Nie, nechcem žiadne skratky! Pôjdeme spolu už konečne von a všetko mi povieš!"
Samozrejme, že všetko som jej vyklopila už pri dohadovaní cez net. Ale nevadí, vždy sa je o čom rozprávať.... Vcelku natešená som sa chystala von, keď na mňa Silvia zakričala z vedľajšej izby, aby som na ňu počkala. Ukázalo sa, že aj ona bola zavolaná.
"Silvester má na sebe pleťovú masku," oznámila vo výťahu.
"Heh, fakt?" povedala som, cítiac sa ako z plagátu s nápisom EPIC WIN!
Celé sa to začalo vyvíjať nejak divne. Po ceste sa k nám pridal sestrin frajer Richmond, temný ako obvykle, čo mi prišlo zvláštne, pretože ona nebola ten typ, čo by ho ťahal všade so sebou a nevedela som si predstaviť, ako by ju on prosí, či sa môže pridať. Vošli sme do jedného podniku v centre, takého toho pipkovsky fancy lokálu a mne bolo smiešne, keď som videla tváre ľudí, čo civia na dvojicu športovo oblečených báb v sprievode ľudskej verzie havrana čierneho. S Mary sedeli ešte dvaja chalani, čo ma trochu zarmútilo, po stretnutí v autobuse som si myslela, že budeme len my dve, čo sa každou sekundou viac narúšalo. Jeden z chalanov bol očividne jej frajer, druhý sa ukázal byť jej spolužiakom. Nechápala som zmysel toho, že práve my šiesti sme sa tu stretli, ale sústredila som sa radšej na to, ako si vybrať čo najlacnejšie pitie z nápojového lístka, ktorý by som určite ukázala dedkovi so slabým srdcom, po ktorom by som chcela rýchlo dediť.
Ako večer plynul, separovali sme sa. Silvia a Mary si rozprávali vlakové historky, ich frajeri decentne sedeli vedľa a počúvali ich a ja som sa dostala rozhovoru so spolužiakom. Bol to veľmi pozitívne vyžarujúci človek, na ktorého by sa hodila možno tak prezývka Slušný chlapec. Ja viem, nejak som poľavila v prezývkach, ale niečo mu vymyslím. Uvedomila som si, že toto celé stretnutie bol zámer zo strany báb, ale rozhodla som sa nič im nepovedať. Teda, je jasné, že ak to nevyjde, hodím to na nich, zatiaľ som ale nechcela počuť niečo silviovské ako : "Všimla som si, že sa len tak vlečieš po byte a došlo mi, že ti určite chýba chlap, tak som ti za 24 hodín nejakého zohnala."
Domov som sa vrátila v povznesenej nálade. Silvia sa nepokúšala nič zistiť, ani mi k nemu nedávala žiadne tipy a postrehy, nechávajúc ma v tom, že o nič nejde a nie som sledovaná a kontrolovaná jej vyššou mocou, za čo som jej bola ešte viac vďačná. A keď som počula, ako otec kričí na Silvestra, že sa nejak dlho ošíva v tej kúpeľni, povedala som si, že to bol vcelku fajn deň.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------
Tomas v jednom svojom videoblogu radí, že keď vieme, o čom bude ďalší diel, máme si naň rovno na konci urobiť reklamu. A prečo to nespraviť aj pri písomnej forme? Takže nabudúce (pravdepodobne zajtra ) uvidíte, prečo sa vlastne blog volá, ako sa volá, poviem vám len, že to súvisí s kresťanstvom....hehehe.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
jej, konečne nie také cukríkovské, ale také svieže Ako tie kyselé žížalky.
Napíš svoj komentár
Chudákovi Silvovi si nasadila poriadneho chrobáka... Ešte z tej štvorky bude mať depky.