Predstav si rastlinu.. nejaký kvet. A daj si túto predstavu do porovnania s mestom. Slnko je na oblohe, jesenné Slnko, také čo dodáva šedivým mačacím hlavám nádych žlto-červenej. Rastlina rastie, ešte je to len výhonok. Ja sa prechádzam a kráčam rýchlejšie a rýchlejšie, lebo tuším, čo sa bude diať a chcem to stihnúť. Je príjemne teplo, rozopnutý kabát mi vlaje pod náporom jemného vánku a rovnako moje vlasy. Zavriem oči a vdýchnem. Vôňa opadaného lístia, dokonalosť.
Kvetina začína svoj rast zrýchľovať, stonka sa predlžuje, objavujú sa prvé náznaky listov.. Slnko putuje po oblohe, veľmi rýchlo sa blíži k smeru kadiaľ odchádza denne z dohľadu. Míňam historické budovy, turistov s fotoaparátmi na krku, tabuľky s názvami ulíc, reštaurácie, stánky, pouličných umelcov, jeden dedko, ktorého si pamätám ešte z minula, vtedy hral na ten saxofón fakt dobre, dnes mu to nejde, veľmi pravdepodobne si už niečo málo vypil, to ma trochu rozosmutní. Pokračujem však bez zastavenia.. V tomto ročnom období to ubieha sakra rýchlo.
Cítim tu gradáciu, moje vzrušenie sa stupňuje, rastlina vydáva púčik, ktorý čím ďalej tým rýchlejšie naberá na objeme, lupene začínajú byť zreteľné, o chvíľu sa to stane a ja takmer dobieham na koniec ulice a - … slnce dosadlo na miesto, ako drahokam do precízne vytepanej dutiny v zlate. Čas sa zastavil. Kvet dosiahol plného rozkvetu. Keď predtým tempo zrýchľovali bubeníci tak teraz veľmi jemne a zdĺhavo ťahajú sláky huslisti.. Stojím a upieram zrak na trblietajúcu sa hladinu rieky.. To čaro sa nedá opísať. Bojím sa o to vôbec pokúsiť. Nenapadajú mi slová dosť honosné a nepresne bez tej iskry to nemá zmysel... je to vyvrcholenie.. a trvá kým sa pomaly opäť slnko nezačne približovať k západu, svetla pomaly ubúda a kvet vädne a odumiera. A ja opantaná nádherou v sebe cítim ešte pohasínajúce zvyšky práve zočeného božského zasvätenia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár