Tam, kde snehové vločky veľké ako kamienok štrku, zďaleka však nie také ťažké, padajú náhodnou trasou, pritom však zdanlivo pravidelnou, od neba prepleteného nádychmi sivej, prelinajúcimi sa ako v akvarele osemročného dievčatka, zbaveného saturácie, smerom dolu k zemi, na ktorú však z mojej pozície nemám šancu dovidieť. Keby som dovidela, bola by to len typická tmavá zeleň s bielou, bežné pri prvej snehovej prehánke. Okná, ktoré indiskrétne odhaľujú súkromie a časti pre mňa nepodstatných ľudských životov. Chvíľu ma možno bude baviť domýšľať si okolnosti dejov, čo bolo predtým, čo bude potom.. tá žena má rada prírodu, preto si práve obliekla olivovo zelený sveter. Alebo ju má rád muž, s ktorým má dohoverené stretnutie. Alebo ho má po svojej starej mame, ktorú si veľmi vážila, a nosí ho už len z úcty a spomienky k nej. Alebo len prosto mali výpredaj v sekáči..Prestáva ma to zaujímať.
Niekde tam nastáva prechod medzi svetmi. Možno je to v odraze skla náprotivného okna, možno konšteláciou oboch, alebo správnym usporiadaním lomov a odrazov svetiel zo všetkých plôch priamo na sietnicu môjho obyčajného ľudského oka. Možno je to skôr v čase, alebo okolím. Vône, ktoré cítim, ale ani mi nenapadne sa ich pokúšať rozlíšiť a identifikovať. Hlasy, ktoré splývajú v zanedbateľný šum a mozog ich automaticky odpísal.
Všetko pomaly prestáva existovať. Niekto známy povedal, je iba to, čo vnímame. Moje zmysly vypnem, nech ma nič z miest, na ktoré su nastavené, neruší. Všetka pozornosť plynule prechádza na jedinú činnosť. Mnohorakú. Rozmanitú. Založenú na fantázii skomolenú s očitými obrazmi. Terminologicky azda denný sen. Neznášam konkrétne pomenovania. Sú také obmedzujúce. Žiadne slovo nikdy dokonale neopíše moje vnútro. Ale budiž.
Ako na virtuálnom surfe skáčem z jednej vlny myšlienky na druhú, s dokonalou analogickosťou, nervové bunky spojené každá s inou v logických súvislostiach, pre niekoho možno absurdných. Myšlienkový proces pohltil celú mojú schránku a už ani nedokážem s istotou povedať, či to, čo žijeme, je skutočne to, čo si myslíme, že žijeme. Inými slovami, ak sa do takejto miery dokážem odpútať od takzvanej reality, nie je naše telo len akási lenivosť ducha, alebo potreba usadiť sa; tak ako po dlhých rokoch putovania pútnik skladá svoju palicu, aby si založil rodinu, postavil dom, obrábal zem? Nie je náš pud ostať po istom čase na jednom mieste len nasledujúcou formou ?
Takéto úvahy ma jedného dňa azda omrzia, dôjdem k nim vždy. No nikdy sa nedozviem odpoveď. Po smrti? Kto to vie určite? Majú nejaký zmysel? Sú to spomienky na astrálne doby? Spomienky na budúcnosť? Náhoda; zákon?
Klipnem očami, som späť, cítim si nohy, aj ruky, aj všetko ostatné. Pretrasiem sa trochu. Porozhliadnem sa svojimi obyčajnými ľudskými očami. Som mierne prekvapená. Ale len kvôli tomu, že mi doteraz uchádzala súvislosť. Tie pohľady.. vyzerám tákto nádherne aj ja, počas môjho hľadenia do neznáma?
Myšlienky na seba nereagujú len v jednej hlave.
- Vyzerala si tak.. nesmierne umelecky.. pri tom hľadení do neznáma.. Keby som bol básnik, zložím na ten pohľad ódu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bubiatqo
16. 3.marca 2010 17:52
Krasne umelecke... nemam slov!!!
Napíš svoj komentár