Bál som sa, že mám nejakú vážnu chorobu, začal som chudnúť, mávam stále zvýšenú teplotu, som unavený, nič ma nebaví...
Okrem tohto mam aj iný zdravotný problém a dával som si to všetko do súvisu s ním. No dnes keď som bol u odborného doktora, pochopil som to. Kým som čakal na doktora, ktorý ma mal vyšetriť, dala sa somnou do reči sestrička. Že čo mi je a tak. Okrem iného som jej povedal, že som schudol, má teploty. Hneď nato sa ma spýtala či ma niečo trápi.
Nerozmýšľal som. Povedal som jej pravdu. Mám rad rozhovori s nezainteresovanými ľuďmi, aj keď vôbec nevedia nič o mojich starostiach, dokážu mi pomôcť. Povedal som jej, že sme sa rozišli s holkou. "No vidíš to, a máš príčinu". Začala ma utešovať a rozprávať mi príbeh jej dcéry. Nevedel som ovládnuť svoje city a vybehli mi slzy z očí a chvíľu ostala miestnosť bez odpovedí na jej otázky. Poznáte to, keď sa človeku stiahne hrdlo, a nesmie nič povedať, pretože by vybuchol plačom. Rozprávala ďalej o svojej dcére, ako sa rozišla so svojim chlapom po 12 rokoch, keď už mali spolu dieťa. Vraj sa nemám trápiť, vraj čas zahojí všetko.
" Pozri, mne pred ôsmimi rokmi zomrel manžel. Myslela som si, že tá bolesť sa nedá prežiť a že to nikdy neprebolí. Bolí ma to aj teraz, len som sa s tým naučila žiť" Vraví mi.
V jej očiach bol vidieť ligot - ligot za spomienkami. Bola velmi milá.
Mám rád tieto rozhovory 2 neznámych ludí, keď sa stretnú duše ktoré nikdy nemali nič spoločné, jedna vypočuje tú druhú. Vtedy aj pri úplne neznámom človeku pocítim blízkosť a súcit.
Súcit s trápením a nenávisť voči osudu.
Nenávidím pocity, keď niekto odchádza, nenávidím, keď sa niekto trápi, nenávidím nevyspytateľný život. A tak teraz rozmýšľam nad životom sestričky, ktorej dáva silu asi jej práca. Sestričky ktorá stratila muža ktorého musela veľmi milovať a ktorá sa pozerá na trápenie svojej dcéry, ktorá taktiež stratila muža. Čo je menej bolestivé? Keď Vám zomrie milovaný muž, alebo keď Vás prestane ľúbiť a odíde? Môj názor je, radšej zomrieť milovaný a milovať, ako by som sa mal trápiť tým prečo ma prestáva milovať človek, ktorého ja milujem.
Posudzujem to velmi subjektívne a sám neviem či je môj názor správny a či sa nezmení...
Do miestnosti vstúpil doktor, vyšetril ma a určil diagnózu. Očakával som to ja aj moja obvodná a ironicky som si pomyslel na tvoje slová, že to určite nebudem mať, lebo že to sa prejavuje úplne inak. Vždy si verila, že máš pravdu
Doktor ešte podotkol, "ale to chudnutie a teploty s týmto nemajú nič spoločné, to bude iná diagnóza". So sestričkou sme sa na seba pozreli a pousmiali.
Cítil som, akoby mi dala energiu a odhodlanie. Keď som bol malý, bál som sa injekcií a brania krvi. A tiež ma raz poštípala včela a ja som sa rozplakal od bolesti.
Vtedy mi babka povedala, aby som sa nebál, že v živote zažijem ešte vela bolestí že sa mám nad to povniesť. Tiež si pamätám, ako som sa velmi bál smrti, keď som bol malý. Bál som sa, že zomriem, že zrazu bude iba tma a ja už nebudem mať možnosť zasahovať do diania sveta a do života ludí. Aspoň tak si dnes vysvetlujem svoj strach.
A pritom som už prežil svoju smrť dva krát.
Áno aj včera, keď si mi napísala "ja mám svoj život a ty svoj, tak to konečne pochop".
Bol som súčasťou tvojho života a ty môjho. No ja som v tvojom živote umrel. Ostal mi už len môj život. Áno, už len...Lebo svoj život som žil pre ten tvoj.
Preto spomínam na babkyne slová o tom, že sa nemám trápiť tým že zomriem, že dnes je iná doba, iné lieky, čistejšia voda, že budem žiť dlho. Uvedomujem si, že to ako dlho budem žiť, bude závisieť aj od ludí okolo mňa, aj odo mňa samého. Lebo dnes je ovela bolestnejšie stratiť chuť a zmysel žiť, ako nejaká choroba.
Koľko ľudí už stratilo zmysel života, stratilo chuť, inšpiráciu a dobrovoľne sa ho vzdali?
A koľko ľudí sa už o to pokúsilo? Nezrátal by som ich na prstoch, o toľkých viem.
Druhá sestrička mi podáva dáky papier, niečo mi vraví a pýta sa ma, či všetkému rozumiem.
Odpovedal som áno...
Nemám strach z chorôb, ani z bolesti. Tej fyzickej. Omnoho viac sa bojím duševnej. Pretože keď vidím tých starých ludí bez lásky, bojím sa, že láska je len nákaza mladých.
Bojím sa, že len mladí a životom neobití ludia dokážu veriť, dávať a prijímať lásku.
Keď je človek starší, má už vela starostí a život ho naučí hladieť na iné veci. Stará sa o prácu, má kopec problémov a láska? Tá ostáva už len v jeho spomienkach.
Nechcem byť taký.Celý svoj život chcem žiť láskou. Som ňou nevyliečitelne nakazený a nech sa snažím robiť čokoľvek - bez lásky, by môj život stratil zmysel.
Ku šťastiu nepotrebujem peniaze, slávu, obdiv, postavenie, školu...Nevravím, že by mi tieto veci nepridávali ku šťastiu a k spokojnosti, no sú len akousi nadstavbou domu z lásky.
Možno to znie detinsky, a aj keď dieťa už dávno nie som, moje srdce ostalo detské. Život a čas sa mi ho snažia zostarnúť, no nikdy sa im to nepodarí.
Keď nemôžem lásku dávať tebe, budem ju dávať všade naokolo, pretože nič nedokáže urobiť človeka šťastnejším ako keď s láskou robí šťastných ludí okolo seba.
Čo dokáže spraviť jeden úsmev, jedno povzbudenie, jedno zastavenie pred prechodom a pustenie starého človeka, mamičky s kočárom. Ich to poteší, a mňa poteší ich úsmev na tvári.
Svet sa síce skladá z obrovských vecí, kontinentov, no život sa skladá z maličkostí.
Začínam chápať aj svojho učiteľa dejepisu zo základnej školy, ktorý minimálne u mňa dokázal niečo prebudiť. Učiteľ, ktorý žije bez ženy, no žije pre deti, priatelov a historiu. Žije možno aj preto, lebo ho fascinuje učiť deti o tom, čo bolo kedysi, svojimi otázkami pri odpovediach detí v nich buduje logické myslenie a nakoniec, učí ich, aby sa poučili z chýb a úspechov ludí v minulosti. Krásne povolanie
Na svete je viac ako 6 miliard ludí, z čoho odhadujem, že je milión žien s ktorými by som mohol byť šťastný a prežiť pekný život. Z tohto milióna žien som to skúsil s dvomi no jaksi to nevyšlo. Človek má tendenciu zdokonalovať sa, stále hľadať niečo lepšie a keď niečo dokáže, nikdy mu to nestačí. Chce viac. Asi je to správne, keby som nespoznal Majku, nikdy by som nezažil určité veci, nezistil by som aké je to chodiť a žiť s človekom na úteku. Pred čím ona vlastne utekala? Pred obmedzovaním utekala za slobodou. Chcel by som sa jej spýtať, či už ju našla No a keby mi Majka neodíde, nikdy by som neupravil svoj pohľad na lásku a asi by som nespoznal Lucku. Dievča, ktoré mi toho dalo tiež neskutočne vela. Ukázala mi úplne odlišný typ vzťahu, omnoho otvorenejší, úprimnejší a uvedomil som si pri nej, že láska a život sa skladajú z maličkostí. Vzťah s ňou bol taký ten detský. Vlastne, pri Majke mi bolo lúto, že vzťah s ňou bol príliš dospelý, plný dospeláckych starostí, hľadanie bývania, práce a byrokratických vybavovačiek. na jednej strane ma pripravila do dospelého života, na druhej strane som prišiel o tú čistú nevinnú lásku. A tú mi dala Lucka. Mal som pri nej pocit bezstarostnosti a väčšej voľnosti. Nikdy som nedostal toľko darčekov a lásky ako pri nej
Nikto ma nevedel rozosmiať ako ona a naučila ma pre mňa jednu velmi dôležitú vec.
Ak ma niekto zraní, alebo ja jeho a pritom sa lúbime, je blbosť byť tvrdohlavý. Časom mi ukázala, aké je to krásne sa s ňou zmieriť čo najskôr od povadenia sa, aké je to krásne keď jeden doma smúti a druhý za ním príde a povie prepáč, netráp sa už - lúbim ťa.
V tomto som bol velmi tvrdohlavý a málo ústupčivý, no práve ona to zmenila.
A dnes po rozchode s ňou sa mi opäť čiastočne zmenil pohľad na lásku, teraz už budem vedieť, že ak niekoho ešte budem ľúbiť a bude mi na ňom niečo prekážať, tak sa budem riadiť citátom
" Láska nie je slepá, vidí omnoho viac. A preto je ochotná niektoré veci vidieť menej"
Mám pocit, akoby som bol v búrke na mori. Akoby sa každú hodinu striedala búrka a slnečno.
Chvíľu sa cítim zmierený s tým, že už nie sme MY a chvíľu sa cítim bez teba neskutočne sám a túžim byť pri tebe.
Jedno je isté. Čas usmerní naše smerovania životom. Možno sa zdá, že vrah a darca orgánov majú od seba ďaleko...Vrah niekoho zabije, tomu zoberú dáky orgán a zachránia ním život niekoho iného. Irónia...
Možno sa zdá, že ty a ja nemáme veci spoločné, možno sa zdá, že ideme obaja opačným smerom...no zem je guľatá a pri tebe som si istý, že naše cesty sa raz opäť spoja. Verím tomu. Verím, že sa raz vrátiš. Pri Majke sa mi o tom len snívalo, pri Tebe to cítim.
Každý si pod slovami "raz vrátiš" predstavuje niečo iné a tak nehaste trávu len pre prevenciu, keď sa ešte ani nevznietila...
A teraz, keď už viem svoju diagnózu, môžem nasadiť liečbu. Bude dlhá a ešte mnohokrát to bude bolieť, no každý máme svoju cestu za šťastím, po ktorej nikto pred nami nešiel, a tak je zarastená.
A cieľ? Ciele sú ako vtáci na nebi. Každú sekundu sú niekde inde, ideš si za tým svojim a keď ho máš konečne na muške zbadáš že po nebi plachtí krajší a väčší.
PS: Písal som, že som v Tvojom živote umrel. Rozmýšľam nad tým, a myslím, že pravda je iná. Myslím, že v Tvojom živote stále žijem. Dnes som mal taký pekný sen o Tebe. Jeden z tých "skutočných". Verím, že ludia a aj my, sme spolu prepojení nejakou silou, energiou, možno aj spomienkami a to nás bude stále spájať
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár