-ahoj zlatko! Mám tu matiku. Trojka.
-gratuluju, vidíme se dnes ?
-jasné, veď o dva dni idem domov. Nezájdeme na obed ? Som hladná.
-tak jo. O 12 tam kde stále ju ?
Stretli sme sa. Bola som prvá. Nemeškala som. To sa často nestáva.Tešila som sa na neho. Posledné dva týždne boli všeliaké, ale hlavne že sme prečkali, teraz to bude už len lepšie. Máme sa predsa tak radi. Nemôžem bez neho byť.
Šli sme na metro. Celý čas som sa o neho opierala, vešala, hladkala ho. Hovorí sa tomu pochabé šťastie, aj keď som vedela že niečo nehraje. Nevzdám sa predsa len tak bez boja, bola by som hlúpa.
Ticho, sedeli sme na obede, jedli sme, doobedovali. Otvoril peňaženku. Nie je tam. ON SI VYBRAL Z PEŇAŽENKY NAŠU FOTKU? Toto mi nehrá. Zrazu neviem myslieť, čelom mi prebehol pot, mám hroznú hrčku v hrdle, takmer sa nemôžem nadýchnuť.
-rozchádzame sa ?
Ticho.
Tam, uprostred milióna ľudí. 22.júna o jednej poobede mi vbehli slzy do očí. Vždy som bola hypersenzitívna a tak som presne vedela že sa to stane. Ako pravý škorpión som si chcela zachovať svoju tvrdú neústupčivú tvár, chcela som sa tváriť, že sa nad tým povznesiem, ale nedalo sa. Behom sekundy, ničím iným len tichom sa mi rúca rok, svet, život.
-musím ísť na wc.
Videl to. Určite to videl. Zatvorila som sa v kabínke zobrala si do ruky servítky a zapchala si ústa. Nemohol predsa nikto počuť ako plačem. Utrela som si slzy a povedala sama sebe poriadnde nahlas. "bude to v pohode". Je zaujímavé ako ma tie slová dokážu na chvíľu oslobodiť od myslenia, akoby som za všetkým na chvíľu urobila bodku a začala nový sled myšlienok bez bolesti.
Asi po 10 minútach som vyšla. Bolo mi lepšie. Jediné čo som vedela bolo, že musím vypadnúť od tých ľudí, od všetkých, nechcem nikoho vidieť.
Prešli sme sa, šli sme dlho, pešo. Mlčky sme kráčali jeden vedľa druhého, nikto z nás nič nepovedal. Musela som si sadnúť, niekde kde nás nikto neuvidí. Sadli sme si pod strom, ja jemu na kolená. Držali sme sa, pobozkali.
Toto hádam nemyslí vážne. Nepovedal nič ani slovo. Vždy bol trochu bezcitný, dosť často som mala momenty keď som pochybovala či ma má naozaj rád. Pamätám sa keď mi povedal prvé "miluju tě". Ležali sme na lúke, boli sme na Matejskej, bol to skvelý deň. Najprv som vtedy myslela že zle počujem, nevedela som čo odpovedať. Zľakla som sa. Milujem ťa sú predsa len v slovenčine príliš silné slová. Neodpovedala som. Nevedela som zo seba dostať "aj ja teba" aj keď som to tak cítila. Bála som sa že sa popálim. Že sú to len slová. Bála som sa aby to tak naozaj aj cítil. Trvalo mi ďalší mesiac kým som sa aj ja dostala k tomu aby som sa prestala báť. Teraz mi to nerobilo žiaden problém. Bolo to predsa tak! Milujem ho predsa.
Sedeli sme pod stromom, bozkávali sa a bolo to tam opäť. Rozplakala som sa. Strašne veľmi som sa rozplakala a už nešlo prestať. Neznášam takéto záchvaty. Človeku sa už ani nechce. Moja mysel prešla do strašnej apatie už mi bolo jedno či sme spolu alebo nie. Jediné čo sa mi nedarilo bolo zastaviť príval sĺz. On ani nemrkol. Dal mi servítky. Asi ich mal pripravené, keď vedel čo chce urobiť.
Čím dlhšie tam ostával a pozeral sa na mňa, čím dlhšie som cítila jeho vôňu a videla jeho oči tým mi bolo horšie.
-choď už preč!
nevedela som nič iné čo povedať.
-polib mě ješte
-choď, nechcem ťa vidieť!
-zavolej mi když přijdeš domů
Postavil sa
Odišiel
Navždy.
.
.
.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
bolonebude
26. 6.júna 2011 16:35
takto? bez vysvetlenia? nechápem.
Napíš svoj komentár