Každodenné dialógy s babkou

Moja izba. Moje útočisko pred svetom. Moje antistresové vákuum. Bohužiaľ sa v tomto svete nájde jeden človek ktorý toto vákuum vyplní behom pár sekúnd. Je to moja babka. Utešuje ma myšlienka že ona za to nemôže. Je chorá. Škoda, ale nebyť choroby, tak nikdy nezažijem jej momentky, ktoré ma miestami vytáčajú do nepríčetna, a miestami sa z nich smejem až do sĺz. Vyzerá to nasledovne. Ležím, počúvam hudbu, pozerám net, keď to zrazu započujem. Jej kolečkové chodítko prekračuje prah jej izby. To je prvý klinec do môjho hrobu. Ten druhý je keď počujem ako šuchtá nohami o koberec v obývačke. A nakoniec tretí, aj keď nie posledný, je môj pes ktorý sa zjaví v mojich dverách do izby. Už viem že sa chystá koniec sveta, a už niet záchrany. Po všetkých varovných klincoch to príde. Vo dverách sa objavuje babka. Jej neštastný výraz tváre ma vždy vydesí. „ čo je?" pýtam sa ešte predtým ako stihne otvoriť ústa. „Chlapče drahý, niečo od teba potrebujem." Zmocňuje sa ma panika. „Potrebujem aby si išiel nakúpiť, nemáme mlieko." Niečo začínam tušiť. „Mlieko? Ty predsa nepiješ mlieko, nestráviš ho." „Jaj, nie mlieko, no to, čo si dávam do kávy." Zalovím v pamäti „Smotanu do kávy? Tú ti otec kúpil včera, dokonca dve." Babka pozerá do stropu, začína premýšľať, vtedy viem že sme skončili. „Nie do kávy, no veď to, to čo ten pes žerie." „Myslíš granule pre psa? Ten 25 kilový pytel čo leží v skrini?" „Nie, to nieje ono." Babky sa zmocňuje panika, pretože nevie vysvetliť čo odomňa chce. „Tak mi to ukáž keď mi to nevieš vysvetliť." „Nemôžem, lebo to nemáme, už sa to minulo." V tomto prípade prichádza na rad môj neskutočný zmysel pre generovanie náhodných slov. „Dobre, ideme na to inak. Rohlíky? Kuchynské utierky? Toaletný papier?" „Nie to nieje ono. Ja už neviem." Ak povie toto, tak ja viem že vie, a aj ona vie že vie, ale bude stáť vo dverách pokiaľ na to nepríde. A keďže ja chcem spať svoje vákuum tak musím zapojiť všetky svoje závity čo sa ešte nestihli narovnať. „Tak mi povedz kde to používaš." Toto je geniálny ťah, vtedy prestane uvažovať nad tou vecou ktorú chce, ale presunie sa na činnosť ktorú má vykonávať. A všetci dobre vieme, že keď na danú vec nemyslíme, tak si po chvíľke spomenieme. Pri nej to funguje spoľahlivo. „Nooo čo s ňou robím?" „To už musíš vedieť ty." „Lenže ja to neviem." A v tejto chvíli odpadávam, stráca sa vidina že v blízkej dobe rozlúštime túto hádanku. Beznádej zaplavuje moju kreativitu. „Vieš čo? Choď do izby, a keď si spomenieš čo si chcela, tak si to zapíš, lebo takto sa nikam nedostaneme." „Myslíš?" „No nič iné ma nenapadá." Babka sa otáča vo dverách. Znova hodí pohľad na plafón, ako keby očakávala pomoc od susedov. No tá neprichádza. Stále stojí vo dverách nešťastná že zabudla čo chcela. Pozre na mňa posledný krát, keď tu zrazu: „Jar som chcela." Na mňa idú mdloby „To je mlieko hej?" Babka nahodila úsmev od ucha k uchu. „Ved s tým tiež umyješ riady však?" „No s mliekom asi ťažko, ale skúsiť to môžeš, určite si to prídem pozrieť." Hádanka rozlúštená. Vidím svetlo na konci tunela. „Tak pôjdeš nakúpiť?" Rozmýšľam ako jej povedať že o desiatej večer tú jar vážne nepotrebuje. „Zajtra babi, zajtra. Chod si radšej ľahnúť." „No dobre, a choď so psom von, od včera nebol." „Bol som s ním poobede, za chvíľu pôjdem." „Poobede? no veď to je viac ako 24 hodín nie?" Znova ma zaplavuje známy pocit beznádeje. „Nie, to vážne nieje 24 hodín." Babka začína rátať na prstoch. Stále jej to nevychádza. Pripomína mi bývalého hovorcu policajného zboru. „Neboj sa, za chvíľu pôjdem." Utešená prísľubom sa chytá svojho chodítka, a šuchtá pomaly z mojich dverí. Sláva. je koniec. Kde sú lietajúce konfety zo stropu? „A nezabudni ísť s tým psom, a kúp tu jar!" „Doooobreeeeee, veď si mi to teraz povedala." Zatváram dvere do mojej izby, a zbavujem sa prebytočného stresu ktorý sa sem naplavil ako prílivová vlna. Keby len týchto rozhovorov nebolo denne tak veľa, možno by som nebol tak demotivovaný. 

 Blog

11 5 0 0 2

Komentuj

11 komentov k blogu