to čakanie sa mu zdalo ako večnosť.
Kruté slnko šľahalo svoje neľútostivé lúče,
myslel, že už nepríde.
Ale predsa!
Vyšla von.
On tam postával rozmýšľajúc nad prvým krokom.
Toľko myšlienok a otázok v hlave ako nikdy.
Slnko zjemnelo lúče, kvôli príchodu toľkej jemnosti.
A bola pri ňom.
Šli spolu.
Ona vpravo
On vľavo
Zrazu čas začal letieť rýchlejšie.
Inokedy pol dňa,
nuž teraz iba chvíľa.
Nechcel odísť,
...musel.
Ale dala mu...
niečo neopísateľné.
...pohľad do očí...
...objatie...
...úsmev...
...spomienku...
Zabudol na to čakanie
na to slnko
tá chvíľa všetko nahradila...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
lothusqa
17. 8.augusta 2008 23:05
Veľmi pekné...
Napíš svoj komentár