Jessica
Dnes je pekný deň, vonku svieti slnko a je pekne teplo. Konečne. Už sa teším ako dnes navštívim Alex.
Cestou do nemocnice som si kúpila zmrzlinu a jednu zabalenú som zobrala aj sestre. Dúfam, že jej urobím radosť. Keď som vchádzala do nemocnice, zase som stretla toho chlapca čo predvčerom na chodbe. Volal sa tuším Tim.
"Ahoj!" hneď ako ma zazrel, stratila som reč. Dnes bol nádherný, dokonca ešte krajší ako včera. Na sebe mal veľkú čiernu mikinu a na hlave čiernu šiltovku. Vyzeral, že sa niekam ponáhľa.
"A-hoj Tim!" rýchlo som sa usmiala, aby som nepozerala naďalej ako dementná.
"Prepáč kočka, ale ponáhľam sa!" odvetil a namieril si to ku dverám nemocnice. Len som sa za ním obzrela, ani som mu nestihla pozdraviť a už zmizol. Škoda.
Alex
Naďalej som zamyslene prevracala stránky časopisu, ale myšlienkami som bola úplne mimo. Myslela som na ten sen, čo sa mi dnes sníval. Nechápem kde môj mozog na také sny chodí. Žeby mi už načisto šiblo? Neviem. Ale jedno viem isto, musím sa s tým zveriť Jessice. Ďalej ma trápi to, že už tu nechcem byť. Kiež by som mohla vyjsť aj von, nie iba na balkón. Najlepšie by aj tak bolo, keby som konečne opustila steny nemocnice, pretože všetko čo si pamätám je iba nemocnica. No úvahy o mojom prepustení budú možné až po operácií, ktorej sa tak bojím...verím v zázrak, že sa niečo stane a nebudem musieť podstúpiť to riziko, že po operácii znovu stratím pamäť. Smutne som sa zahľadela von oknom na tú krásnu slnečnú záhradu, keď zrazu som začula jemné klopkanie na dvere.
"Ahoj Alex." vykukla spoza dverí Jess.
"Jéj ahoj Jess!" usmiala som sa a pribehla k nej, pevne som ju objala a pobozkala na líce.
"Ako sa dnes máš, sestrička moja? Dúfam, že už nemáš teploty, lebo som ti niečo priniesla." usmiala sa na mňa a podala mi malú krabičku so zmrzlinou.
"Jéj ďakujem Jess, konečne nejaká dobrota, nie tie gebuziny čo tu dávajú." Usmiala som sa a hneď sa pustila do zmrzliny. Jessica sa usadila vedľa mňa na posteľ a pozerala po izbe.
"Vieš čo sa stalo?" spustila.
"Nie, počúvam.. inak aj ja ti musím niečo povedať." ďalej som papala zmrzlinu.
"Mama je dnes prvý deň v práci, volala som s ňou a vraj sa jej darí ..." veselo povedala.
"No to ma teší, odkáž jej, že ju pozdravujem a že jej posielam pusu."povedala som s plnými ústami.
"Áno jasné, odkážem a ešte ti chcem niečo povedať. Vieš keď som hľadala predvčerom toho tvojho... ako sa to volá?"
"Ben?"
"No hej presne on, tak som na chodbe stretla jedného zlatučkého chlapca. Vlastne on mi pomohol nájsť tú jedáleň. No a dnes som ho stretla zase... a je taký úžasný, Alex...." zasnene hovorila ja som na ňu len nemo pozerala. Čo si pamätám, ešte som ju nevidela takú šťastnú.
"Ouha ... a čo tu robil? Leží tu?"
"Nie, má tu niekoho... počkaj, čo to hovoril? Myslím, že sestru alebo mamu alebo brata? Či čo..? Ja si to veľmi nepamätám. Keď som videla jeho sladkú tváričku, nejako som prestala vnímať čo hovorí. Ale je taký sladký, úplne mi počaroval... ach jaj... No a čo si mi to ty chcela povedať?"
"V prvom rade ti chcem povedať, že Ben ešte neodišiel! No a včera... či vlastne dnes ráno asi okolo tretej ma prišiel zobudiť. Lebo sa nemal s kým porozprávať."
"To akože o tretej ráno sa chorí ľudia chodia rozprávať?" nechápala.
"No tak on asi hej! Ale počúvaj ma, zasa sa mi stal trapas! On ma prišiel zobudiť a vieš si predstaviť ako ja vyzerám o tretej ráno, keď spím? Podstatné ale je, že sme sa rozprávali asi dve hodiny."
"A o čom?"
"Ja som mala problém niečo o sebe povedať, pretože si veľa nepamätám. Ale Ben mi povedal dosť vecí. Snažila som sa neustále meniť tému, keď sa pýtal na mňa. Nechcem mu povedať, že som stratila pamäť!"
"A čo také ti povedal o se-..!" zrazu ju prerušilo akési klopanie. Neviem kto to môže byť, veď nikto iný ako Jessica a mama ma navštevovať nechodí a sestričky neklopú. Skoro ma šľak trafil, keď sa v dverách zjavila Benova strapatá hlava. Pery skrútil do krásneho úsmevu, no hneď ako zbadal, že v izbe nie som sama sekol sa.
"Ahoj Ben, kľudne poď ďalej, toto je moja sestra Jessica." Jessica sa rýchlo otočila smerom k Benovi a podala ma ruku. Keď sa zoznámili, Ben ostal stáť a nastalo trápne ticho.
"Ja už asi pôjdem." Odsekla Jessica a hneď sa zberala.
"Tak skoro?"
"Áno, vieš mám na práci ešte nejaké veci, tak sa majte!" odzdravila nás a odišla. Ostali sme sami a ticho ďalej pokračovalo.
"No takže... prišiel som... leboo.. som sa chcel pozrieť ako tvoja izba vyzerá za denného svetla."
"A čo sa ti stalo s rukou?" pozrela som na jeho sadru na ľavej ruke.
"No.. vieš... akosi som ráno zletel z postele." Povedal a sadol si na Jessicine miesto.
"Šikovný! A čo s ňou máš?" skúmavo som sa opýtala.
"Zlomenú ju mám," smutne povedal a zahľadel sa von oknom.
"A ty čo robíš celý deň, Alex? Hm.. nenudíš sa?" zamrkal.
"Nudím, ale niekedy príde ku mne Jessica alebo mama, potom sa chodím poprechádzať po chodbách, čítam si časopisy a tak."
"A chodíš von?" zahľadel sa mi do očí.
"Nie.. nemôžem!" posmutnela som.
"Ach... tak to mi ťa je vážne ľúto. Ja keby som nemohol vyjsť na vzduch, tak sa scvoknem." ďalej sa mi pozeral do oči. Naozaj by ma zaujímalo, čo ho na nich tak zaujalo. Bol taký sladký, strapatý.
"Ja by som strašne chcela ísť von na záhradu, ale môžem ju zatiaľ sledovať iba z okna." Smutne som povedala .Ben sa zamyslel, chvíľku pozeral po izbe a šibalsky sa usmial.
"A čo keby som ťa von uniesol? Ha? Chcem ísť von a nechce sa mi tam ísť samému." Nedočkavo sa usmieval a čakal čo odpoviem. Jeho ponuka bola strašne lákavá, ale ja som si nemohla dovoliť len tak s Benom utiecť.
"Neviem.. a ako to chceš urobiť? Čo ak nás niekto uvidí?"
"Neuvidí! Pôjdeme tam, keď tam nikto nebude!" víťazoslávne zahlásil. Nechápala som načo narážal, ale páčilo sa mi to. Budem s ním sama v krásnej záhrade, ah .. s Benom. Omráčene som si predstavovala, aké by to mohlo byť a pri tej predstave som sa sladko usmiala.
"Okay Alex, považujem to za áno!" odsekol a sladko sa na mňa usmial.
"Takže musíme vymyslieť plán!"
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár